Nenašla som odpoveď doma a tak som sa vybrala von. Hľadať aspoň kúsok pochopenia, či poznania. Nechcela som vymýšľať trasu. Mala som ju vymeranú. Dostať sa k našej spoločnej spomienke. K stromu.
Ako som tam už stála dobrých desať minút, nachádzala som možno naozajstné hodnoty života. Uvedomovala som si, že existuje ten život okolo nás. Že ešte stále sa nevytratil, i keď ho občas už nevnímame. Voda v Turci tiekla, mala vysoký tok a aj celkom rýchly. Zrejme preto, že sa potopil už všetok sneh.
Stretám bežkyňu, pani na prechádzke so psom a v neposlednom rade hľadím na Martinské hole. Počúvam zvony kostolnej veže, či sirénu sanitky. A zrazu prežívam pokoj. Ťukám do telefónu a snažím sa to celé pochopiť. Či to vlastne celé malo zmysel. Tie mesiace. Možno v tom ani dnes nenájdem význam, ale ešte stále sa môžem pozerať na symbol, ktorý bol naším priateľstvom a dnes je živými spomienkami naň. Za mnou už dozneli zvony, počuť tlmený žblnkot rieky...
Prichádzam na to, že nikto z nás si nedokážeme vážiť lásku a prítomnosť človeka, až pokým to všetko nestratíme.
Ľudstvo to nevie a ani sa to tak rýchlo nenaučí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára