Upreným pohľadom som hľadela na jeho tvár. Pozorovala som na nej všetky znamienka. Bolo to niečo, čo robilo jeho tvár odlišnou a špecifickou. Aj keď som od neho sedela asi na dva metre, aj tak som si to všetko dokázala všímať. Všetky ich preskúmať. Poznali sme sa. Nehovorím, že najlepšie, ale dosť dobre. S lakťami opretými o lavicu - sem tam som si preložila nohy a pomrvila sa na stoličke. Spolu so spolu sediacou spolužiačkou sme opravovali akési ruské písomky, béčkarskej triedy, štvrtákov. Vlastne, už sme len sčítavali body. Blížil sa koniec školského roku, no nám už svitalo aj na maturitu.
Nedokázala som na ňom zotrvať pohľadom priveľmi dlho, lebo aspoň občas som sa musela vrátiť k písomkám predo mnou. Niekedy som sa pozerala na neho ja, a občas ušiel pohľad smerom ku mne jemu. Všímala som si detailné vyrysovanie rúk, kým on sa snažil niečo prečítať z ruskej učebnice a odpovedať profesorke na otázky. Jeho spolu sediaci do nej hľadel stále, no on pohľady striedal. Raz ho venoval mne, raz učebnici a občas profesorke. Svaly na jeho rukách sa napínali a uvoľňovali od sklonu jeho rúk. Sem tam si nimi prehrabol vlasy. Vtedy som získala krásny výhľad na jeho bicepsy. Bol tak mladý. Tvorili to roky, ale presne tie roky boli dôležité. Plus, keď sa nasčítali dni, bolo to dosť. Nemal vyrysované len ruky, ale celé telo. Dôkladne to bolo vidno už cez nohavice. Väčšinou nosil džínsy a pod nimi sa ukývali pevné nohy. Mal ich také preto, že bol športovcom. Jeho osobnosť ovládalo lyžovanie. Položil knihu na stôl a niečo si naťukal do iPhonu. Následne ho vložil späť do vrecka nohavíc, vzal knihu do rúk, oprel sa o operadlo stoličky a položil si učebnicu na stehná. Pohľady sa nám stretli. Usmiala som sa a následne zahanbila. Po chvíli pozrel na hodinky, pobalil všetky veci do batohu a pohľadom zotrval už len na mne. Neviem, aký som mala výraz. Zazvonilo. Obaja sme sa zdvihli a vyšli na chodbu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára