Nočná ulica

          Sklonila som hlavu k hrudi. Privrela oči, pomedzi ktoré sa mi pretlačili slzy a začali sa kotúľať po mojich okrúhlych lícach. Jedinou vetou som si uvedomovala, že som momentálne stratila svoj svet. Jedinou vetou som stratila všetko, o čo som sa kedykoľvek v minulosti pokúšala bojovať. Pocítila som tlkot srdca a zvuk zmarených spomienok. Zrejme len pravidelný tlkot mi pripomínal, že ešte stále dýcham. Údery by sa dali v tom tichu rátať. Celá som sa od sklamania klepala.                         

         „Prepáč,“ ozvalo sa od oproti. Otvorila som oči, ale ešte stále som nechala hlavu sklonenú. On sa zatiaľ dotkol mojich rúk, ktoré som mala ešte stále uložené v zovretí na stole. Okamžite som ich stiahla a položila na stehná. Chvíľu som ešte zotrvala so sklonenou hlavou a hlboko dýchala. Cítila som, ako mi slzy kvapkajú na ruky. V mysli som, sa snažila znenávidieť túto chvíľu, no nešlo to. Nešlo to, pretože druhá strana neustále kričala, aby som sa dala dokopy, tu a teraz! Aby som sa prestala opúšťať a šla ďalej. Vytiahla som servítku spod príboru, ktorý ležal vedľa taniera. Mala ružovú farbu a tuším sa na nej črtali aj ruže. V tej chvíli mi to však bolo úplne jedno, aj keď som bola vášnivou zberateľkou. Schmatla som ju pomalým pohybom a asi prvý krát v živote som ju aj skutočne použila. Väčšinou som si ich totiž brala z reštaurácií a odkladala ako spomienky, no dnes som si s ňou utrela líca a pokrčila ju do guličky, ktorú som ešte pevne stlačila v dlani. Ešte raz som sa pozrela do jeho belasých očí. Boli smutnejšie, ale pritom prežívali radosť. Nedokázala som pochopiť, ako sa teraz cíti on. Ja som ho síce nie raz sklamala, ale nikdy som nedokázala len tak odísť, bez prepáč. On ho síce vyslovil, ale nebolo z neho cítiť ani len trošku ľútosti. 

            Servítku som si preložila do ľavej ruky, pravou som si odhrnula vlasy z tváre a v tichosti sa odsunula. Z kabelky som vyhrabala peňaženku a vyložila na stôl drobné.          

„Čo to robíš?“ Zaujímalo ho. No ja som mlčala. Nevydala som ani hláska. Odsunula som stoličku tak ďaleko, aby som sa mohla postaviť a opustiť stôl. Do jednej ruky som vzala kabelku a v druhej som ešte stále stláčala servítku. Neustále sa mi hrnuli do očí slzy, no nedokázala som len tak odísť a nepovedať už ani slovka. Vyčarila som teda ľahký pokrytecký úsmev: „Zbohom,“ dodala som a vykročila k dverám. 

         V diaľke som počula ako ešte pár krát zakričal počkaj, ale od stola nevstal. Zatlačila som do sklenených dverí, a vykročila na ulicu. Dvere sa pomaly zatvárali. Presne tak pomaly, ako sa uzatvárala ďalšia kapitola môjho života.  Zhlboka som sa nadýchla, pretrela ešte raz servítkou oči a odhodila ju do koša po pravej strane: „Zbohom.“ Zopakovala som dva razy. Prvý krát hlasno a druhý už tichšie.
           Vykročila som popri reštaurácii, ešte raz som pohľadom zablúdila dnu cez okná. Zazrela som, ako tresol do stolu, a vložil si hlavu do dlaní, ktoré mal v lakťoch podopreté o stôl. Hrdo som otočila hlavu, nahodila úsmev a vydala sa do nočných ulíc: „Vitaj nový život!“