Stratený večer

„Nemyslím si, že to bude dobrý nápad,“ zložila a telefón nahnevane vhodila naspäť do veľkej bielej kabelky s čiernymi okrajmi. Vložila kľúče do zapaľovania, stlačila spojku a naštartovala. Zaradila jednotku, chcela zložiť ručnú no v tom telefón opäť zavibroval. Vyhodila teda rýchlosť, vylovila mobil z tašky a pozrela sa od koho je esemeska: „Mike?“ Šepla a nedočkavo nahadzovala heslo na odomknutie správ: „Budem ťa čakať na Mierovej o 18:20. Ak chceš, príď.“ Civela na telefón a ani nedýchala. Miešal sa v nej hnev s pocitom viny, ak sa tam predsa len neobjaví. Tresla telefón naspäť do kabelky, ktorá ešte stále ležala na sedadle spolujazdca, a opäť naštartovala. Hnevala sa sama na seba, ale zároveň aj na Mika. „Načo sa majú zas stretnúť? Aj tak to už nepomôže,“ myslela si. Hlavou jej behalo kopec otázok, ale pomaly usudzovala, že tam dnes predsa len pôjde a skončí to nadobro. Zaradila opäť jednotku, zložila brzdu a zamierila na Mierovú.

          Zaparkovala blízko kaviarne, ktorú kedysi pravidelne spolu s Mikom navštevovali, obula si červené ligotavé lodičky, pretože Ester najradšej šoférovala naboso,  našuchorila vlasy pred malým spätným zrkadlom a otvorila dvere auta. Vpredu videla stáť postavu podobnú Mikovej, no nebola si tým celkom istá, pretože bola otočená chrbtom.

Vystúpila. Tresla dvermi a zamkla auto. V tom si všimla zabudnutú kabelku na sedadle spolujazdca. Uvedomila si, že je momentálne taká pomätená, že na ňu jednoducho zabudla. Opäť teda auto otvorila a prehla sa po ňu. Schmatla ju aj spolu so svetríkom, keby sa náhodou za tú dobu ochladilo, a znova zamkla diaľkovým. Kľúče vsunula do malého vrecka v kabelke, vykročila na chodník a za sebou nechávala len ozývajúci  sa klepot po lodičkách na vysokých podpätkoch. Ulicou sa mihalo dosť ľudí, aj keď už bolo pomerne dosť hodín. Pozrela na zlaté hodinky: „Meškám, ale len 8 minút,“ pomyslela si. Osoba, na ktorú neustále skúmavo civela, podobná Mikovej postave, však ešte stále stála otočená chrbtom.

„Ahoj,“ prehlásila po chvíľke a klepot ihličiek na chvíľu ustál. Bol to on. Mike. Civel do mobilu a niečo čítal.

Strhlo ho: „Áááhoj.“ Horko ťažko dostal zo seba. Asi si myslel, že už ani nepríde: „Ideme sa prejsť alebo si sadnúť?“ Spýtal sa slušne.

„Sadnime si v parku na lavičku. To stačí.“ Poznamenala, prehrabla si vlasy, pohľad uprela k blízkemu parku: „Nezdržím sa dlho.“ Kráčali popri sebe ako tínedžeri na prvom rande, ktorí si naozaj nemajú čo povedať, a čakajú kedy skončí. Konečne došli k osamelej lavičke a Ester si sadla: „To budeš celý čas stáť?“ Spýtala sa vyčítavo: „Asi áno.“ Hlesol a v očiach sa mu zračili slzy. Asi prvý krát ho videla so slzami v očiach a tak celej tejto situácii celkom nechápala.

„Nedokážem bez Teba žiť. Chýbaš mi v mojom živote.“