Po rokoch ticha

Dnes pridávam jeden starší príbeh, ktorý už ďalej tvoriť nebudem. Možno by si pýtal pokračovanie, teda určite, lenže niekedy to okolnosti zariadia tak, že sa jednoducho koniec dopísať nedá... 

Prajem príjemné čítanie! :)

„Ja nehovorím, že by mi už nechýbal, ale...“ nedokončila som: „Ale?“ Pýtala sa Lesie, zatiaľ čo sa snažila opatrne naťahovať na nohy samodržky. Večne ich potrhala, len čo sa ich pokúšala na seba obliecť. Avšak, nebola by veľmi rada, keby sa to stalo i dnes a preto si dávala už pri navliekaní obrovský pozor. Chcela dnes predsa vyzerať krásne, bezchybne. Veď, kto by nechcel? Svadba je predsa, aspoň v poriadnych vzťahoch, len raz za život. Myslím si, že sa snažila užívať každú jednu sekundu tohoto dňa.

„Dobre, tak trochu mi chýba.“ Dokončila som, schovala červený rúž do malej kabelky. Oprela som sa oboma rukami o umývadlo a zapozerala sa do zrkadla. V pozadí som zazrela Lesie v bielej čipkovanej podprsenke. Bola krásna! Pomyslela som si, aká bude nádherná, keď si navlečie ešte tie snehovo biele šaty. Zadívala som sa na seba... Na chvíľu som sa zamyslela, či raz nájdem šťastie aj ja. Lesie ho už totiž našla a dnes ho aj spečatí. Obzerala som si nakechlené oči. Boli pekné, pre mňa až prehnane namaľované, ale dnes na to bola predsa príležitosť. Po iné dni som si na ne niekedy stihla naniesť špirálu, a niekedy ani to nie. Pri toľkom zhone, kto by aj stíhal?! Vlasy sa mi páčili. Moje, bežne neposlušné gaštanové drôtiky, boli upravené, vyčesané dohora a jednoducho povypínané.

„Pomôžeš mi prosím?“ Otriasla som sa, zhrabla kabelku a prestrašená zamierila k skrini, na ktorej viseli šaty. Kabelku som položila na stôl a cestou k skrini som sa pozrela do zrkadla, ktoré bolo po celej stene hotelovej izby. Uvedomila som si, že konečne sa mi podarilo schudnúť do takej podoby, po akej som vždy len túžila. Červené koktailové šaty boli presne také, aké som si ich predstavovala. Nádherné! Pristali mi. Dlhé štíhle nohy mi zdobili špicaté lodičky. Ich zlatá farba dýchala noblesou. Neboli drahé, ale za to veľmi pohodlné. Pre moje čerstvo opálené nohy ako stvorené! Nebola som namyslená, no dnes som si mohla povedať, že budem po celý večer pekná.

„Možno, že sa na mňa pozrie aj nejaké oko nezadaného cudzinca,“ pomyslela som si. Zvesila som šaty a podišla k Lesie. Jemná látka vpadla na jej drobné krivky...

Zišli sme dolu výťahom. Pred hotelom už čakalo auto. Nablýskaná limuzína predstavovala život, do ktorého Lesie mala vstúpiť. Bohatý život s bohatým mužom. Sam patril totiž do skupiny ITčkárov, o ktorých nikdy neviete, čo si máte myslieť. Bol pokojný chlap, ale ešte doteraz som ho nevedela odhadnúť, aj keď zvyčajne nosil dennodenne obleky, ktoré ja tak milujem, a snažil sa pôsobiť vzdelane. Nehovorím, že by vzdelaný nebol, ale myslím si, že ten rozum mu bol už pridelený, keď bol ešte len v tele matky. Raz, keď som bola u Lesie na raňajkách, bol doma ešte aj Sam. Mali sme sa teda možnosť baviť o „jeho“ svete, no povedal mi len zopár viet, avšak po tom, čo som nerozumela ani polovici z jednej jedinej, vzdala som to. V to ráno som skonštatovala, že ja tomu ITčkárstvu nerozumiem a asi ani tak rýchlo neporozumiem. 

Lesie nasadla do auta, ja som jej ešte podala kabelku a šofér zabuchol dvere. Rozhodla som sa, že pôjdem pešo. Kostol nebol predsa ďaleko. Lesie šla autom, pretože by bolo asi veľmi komické, keby ju ľudia zbadali kráčať ulicami mesta len tak opustenú, bez ženícha. Prehodila som si teda cez plecia bolerko a smerovala popri obchodoch nákupnej ulice k miestu obradu. Vykračovala som si z nohy na nohu, pretože jednak som mala dostatok času a jednak som si užívala teplé slnečné lúče. Počasie vyšlo ako na objednávku. Nádhera! Celou ulicou som sa obzerala vo výkladoch obchodov a do každého som sa usmievala. Keď som šla okolo svojej kaviarne, pomyslela som si, že mám ešte dosť času a tak som na chvíľu vošla dnu, že sa ukážem dievčatám. Tie zo mňa nemohli spustiť oči. Nesmierne sa im páčili moje šaty, na ktoré som bola hrdá aj sama, ale napodiv sa im páčilo aj moje, podľa mňa prehnané, líčenie. Prehodili sme spolu zopár viet, skontrolovala som teplotu v mraziaku na zákusky a pokračovala v ceste. Keď som dorazila ku kostolu, ľudia sa už všade hmýrili ako mravce. V dave som hľadala Lesie. Bolo tu toľko neznámych ľudí, hlavne chlapov. Usúdila som, že Lesie tu nemá ani z ďaleka toľko ľudí, ako Sam. Ten pozval azda všetkých svojich priateľov z výšky, a aj kolegov zo všetkých firiem, kde doposiaľ pracoval. A to ich nebolo málo. Zbadala som Lesie a zamierila k nej. V jej tesnej blízkosti stála mama a čosi sa jej snažila rozprávať. Možnože, keby chcela, tak že si to má ešte premyslieť a vykašľať sa na to, ak si nie je stopercentne istá. Tak to vraj väčšinou rodičia, najmä matky, zvyknú pred svadbou robiť. Ktožvie. Nechala som ich teda tak a cupitala po schodíkoch do kostola. Všetko som skontrolovala. Ľudia sa začali tlačiť dovnútra, a tak som farárovi zahlásila, že už sa pomaly schyľuje k začiatku. Podala som Lesie a ostatným družičkám kytičky. Ja som dnes bola svedkom. Sam mal akéhosi vyššieho, trochu pribratejšieho mladíka. Neviem, mohol mať okolo dvadsaťpäť. Nikdy pred tým som sa s ním nestretla. Postavili sme sa do zástupu, ako sme mali, a začal hrať organ. Lesie pomaly vstupovala. Predkladala nohu pred nohu, a jednoznačne si tieto posledné okamihy „voľnosti“ užívala. Mňa vzal pod pazuchu ten mladík a kráčali sme v tesnej blízkosti za Lesie a otcom. Obrad dopadol našťastie tak, ako mal. Obaja povedali svoje „áno“ a pobozkali sa. Presne tak, ako v rozprávkach. Lesie bola princezná, ktorá sa v tom okamihu stala kráľovnou v prekrásnych šatách. A Sam? Sam tam vedľa nej stál, v zamatovom obleku a snažil sa tváriť ako kráľ. Nebolo to však len zdanie, ono to tak vlastne aj bolo...

Rukou som šmátrala v posteľnej bielizni bielej farby a snažila sa nájsť telefón. Nemala som zatiahnuté hotelové rolety, takže mi slnko svietilo priamo do očí a preto som nevidela na hodiny, ktoré boli na stene hneď oproti posteli. Konečne som ho našla: „Pol jedenástej?!“ vykríkla som, vyletela na rovné nohy a pobrala sa k obrovskému oknu. Otvorila som polovicu z neho na vyklápačku a vybrala sa pomalým krokom smerom do kúpeľne. Cestou som si napravila nohavičky na zadku, upravila nočnú košieľku, pri ktorej som si však ani nepamätala, že by som si ju v noci obliekala. Pri pohľade do zrkadla som sa zarazila. Opäť som mala na hlave tie moje strapaté vlasy, ale čo ma zarazilo ešte viac bolo, že ešte stále som bola nalíčená. Chvíľu som tam ešte na seba civela, potom som si umyla zuby. Vlasy som si ako tak rozčesala a zviazala do chvosta. Pri rozčesávaní vlasov v chvoste som si uvedomila, že ani vlastne neviem, ako som si ich v noci rozpustila. „Celkom záhada,“ pomyslela som si. Obliekla som si čisté biele tielko, tmavo modré džínsy a na nohy obula čierne sandálky na vyššom podpätku. Zvyšok vecí, vrátane slávnostných červených koktejliek , som nahádzala do kufra. Drogériu som rýchlo zbalila do malej kozmetickej taštičky a hodila ju do veľkej čiernej kabely. Pozhasínala som svetlá v kúpeľni, zavrela okno a zamierila k dverám. Kabelku som si prehodila cez pravé plece, zatiaľ čo kufor som ťahala za sebou. Otvorila som dvere a už som šla spraviť krok cez prah, keď som zbadala ležať na ňom niečo nezvyčajné. Moju sovu. Lesie. Tak som ju kedysi nazvala, keď mi ju môj dávny priateľ venoval. Milovala som sovy. Ako malá som ich mala v detskej izbe azda na každom kroku! No táto, táto nebola obyčajná. Kedysi som s ňou chodila všade. Malá plyšová sova svetlo fialovej farby. Stála som tam, bez pohybu, a nechápala ako sa sem dostala. Keď mi ju totiž venoval, tak pri poslednej našej hádke som mu ju vrátila späť s tým, že nech si ju nechá, že pretože už o ňu nestojím. Takže, celé roky som ju nevidela. Presne toľko rokov, koľko rokov som nevidela ja jeho. A tak som tam len stála a civela na ňu. Prišla mi už taká opotrebovaná, akási špinavšia. Jej svetlá farba bola ešte akási svetlejšia, ale veď už mala svoje roky. Skúsila som do nej jemne nohou štuchnúť, no nepohla sa. Ostala tam ležať. Pustila som rúčku kufra, zohla sa a opatrne ju zodvihla. V náručí som ju vrúcne objala. V tej chvíli som cítila zimomriavky po celom tele. Akoby sa všetko vrátilo. Tie roky, spomienky. Zmeravela som. Napravila som si kabelku na pleci, do ľavej ruky vzala opäť kufor a ťahala ho za sebou. V pravej ruke som držala ju, sovu. Zabuchla som dvere izby s číslom trinásť, mojim najobľúbenejším, a zamierila k výťahu. V diaľke som započula hlas Lesie. Poobzerala som sa, ale nikde som ju nevidela. Bolo však celkom zreteľne počuť jej slová, a tak som sa vydala k schodišťu, že tých pár schodov zbehnem. Kufor som si chytila za rúčku a opatrne schádzala po schodoch dolu. Zišla som asi pätnásť schodov a ocitla som sa na medziposchodí. Zahla som opäť vľavo a zišla na prízemie. Pri recepcii, na druhej strane haly, som zbadala Lesie so Samom. Lesie držala v ruke škatuľku, asi s koláčmi, a niečo hovorila recepčnej. Znelo to, akoby to od nej recepčná nechcela prijať. Ostala som stáť, Lesie nakoniec krabicu položila na recepčný stolík, milo sa usmiala a spolu so Samom kráčali smerom ku mne. Na tvárach sa im jagali úsmevy plné radosti a šťastia. Mali za sebou svadobnú noc a zrejme ju prežili v pokoji.

„Ahoj lásko," zvolala Lesie, keď už boli takmer pri mne. Začervenala som sa, pretože na takéto oslovenie som nebola zvyknutá: „Čaute hrdličky," vysypala som. Sam sa pousmial a Lesie ma objala: „Tak ako si sa vyspala?" zaujímalo ju.

Zamyslela som sa: „Hm, dobre. Až  na tých pár nejasností, čo sa týkajú tejto noci." Dodala som pobavená, a oni sa obaja zasmiali.

„Ani sa nečudujem," dodala, tak trochu sarkastickým tónom Lesie. Za Samom prišiel akýsi vysoký chlapík, na chvíľu sa mi zdalo, že to bol ten jeho svedok. Sam sa teda odpojil a my sme ostali samy.

„Zaujímalo by ma, prečo stískaš v ruke tamto?" Šepla Lesie popri tom, ako ukazovala na moju pravú ruku.

„Ach bože, sova!" pomyslela som si.

Pozrela som na ruku so slovami: „To by zaujímalo aj mňa. Našla som ju dnes ráno pred dverami. To je jedna z nejasností. Nerozumiem, ako sa tam dostala! Ďalej nechápem, ako som sa dostala v noci do izby a kto ma prezliekol, rozpustil mi vlasy.“ Lesie ostala zarazená. Hľadela na mňa, akoby som mala nevyliečiteľnú chorobu, ktorá sa prejavovala obrovskými vyrážkami na mojej pleti.

„Ty to nevieš?" opýtala sa prekvapene.

Zmraštila som obočie: „A čo by som mala vedieť? Ty nebodaj o tom niečo vieš?" zarazilo ma.

„Nevieš, kto Ťa odprevadil?" zaujímalo ju.

„Nooo, neviem, preto sa pýtam." Podišla ešte bližšie ku mne, vytrhla mi z ruky sovu.

„Aha. A toto nie je mimochodom od..." nedokončila, pretože som ju stihla prerušiť.

„Áno, od neho. Nevyslovuj to meno, prosím. Od môjho dávneho priateľa." Ostala zamyslená a ešte stále hľadela na tú vec, ktorú stískala vo svojich rukách.

„Tak už mi povieš, komu mám poďakovať za odprevadenie?"

„Neviň ma za to, ale bol to chlap. Videla som Ťa odchádzať hore v neskorej nočnej hodine s nejakým chlapom. Neviem kto to bol.  Nepoznala som ho. Asi nejaký Samov priateľ."

Moje telo prenikol strach: „Do riti!" Takmer som vykríkla.

Lesie mi vrátila sovu.: „Prepáč, mrzí ma to. Myslela som si, že Ťa odprevadí len pred dvere a nepôjde ďalej. A nakoniec, možno sa tak aj stalo, a v konečnom dôsledku si sa prezliekla sama, len si to nepamätáš."

Zamyslela som sa, poobzerala nervózne po hale, akoby som ho hľadala: „Neviem. Ja fakt neviem," dodala som zúfalo. Síce som čosi popila, ale žeby až toľko?

„Tak možno, teda určite, sa časom rozpamätáš, zlatko."

Fňukala som: „Kiežby, Lesie, kiežby. Možno si spomeniem. Ale čo potom tá sova pred dverami?" Položila som otázku, na ktorú sme nevedeli odpoveď, a tak znela dosť divne.

„Tak tomu nechápem ani ja."

Vtedy ma napadlo: „Nebol na zozname, Lesie? Nepozval ho Sam? Vieš, pracujú v rovnakej brandži, tak možnože. Hm?" Žiarila som bleskom, ktorý ma práve osvietil.

„No vidíš! Pozriem sa, doma mám ten presný zoznam hostí, ktorí sa mali zúčastniť hostiny. Mrknem sa na to a ozvem sa Ti!"

Sálala som potešením z možného úspechu. Objednala som si taxík, rozlúčila som sa so Samom a Lesie, poďakovala za skvelú zábavu. 

Nasadla som do taxíka, šofér vtrepal môj kufor na zadné sedadlo a silno zabuchol dvere. Celú cestu bol akýsi nervózny, ale našťastie ma doviezol domov šťastlivo. Doma som sa umyla, konečne odlíčila svoj prehnaný make up a prespala celé poobedie. Zobudila som sa okolo pol šiestej aj to na dupot detí v byte nad tým mojím. Pomaly som sa dostala z postele a uvarila čaj. Vonku ešte svietili posledné lúče teplého slnka. Sadla som si na balkón a vychutnávala tú atmosféru posledných minút toho dňa.

Vybaľovala som veci z kufra, keď mi zazvonil telefón: „Mám to!“ zvrieskla v ňom Lesie: „Bol pozvaný! Ale týždeň pred svadbou svoju účasť odvolal, vraj kvôli práci. Volal vtedy Samovi.“

Zmraštila som výraz na tvári: „Ach, škoda. Takže to on byť nemohol...“ Poznamenala som a rozlúčila sa so smutným hlasom. Povybaľovala som si veci, všetky som odložila na miesto. Neustále mi však v hlave vŕtala otázka: „Odkiaľ? Odkiaľ sa vzala?“ nepoznala som však odpoveď. Ju, sovu, som položila na stolík, ktorý som mala pri dverách bytu. Zapla som televízor, akurát bežali správy zo sveta. Prezliekla som si pohodlné tepláky, biele tričko s čiernym anglickým nápisom: „I will let you go.“ Pripravila som si zeleninový šalát, pohár vody a zvalila sa na pohodlný gauč krémovej farby. Nohy som si vyložila na stôl a snažila sa sústrediť na to, čo práve vysielali. Vychutnávala som si šalát. Najprv som povyjedala všetky paradajky a potom som dojedla zvyšok. Nakoniec som to vzdala, prepla som na iný kanál a tri hodiny civela na film. Na romantiku. O láske, priateľstve, ťažkom vzájomnom pochopení.

„Zaspala som!“ Bolo o päť minút pol deviatej, a ja som ešte ležala v posteli. A to som  už o deviatej mala byť v kaviarni. Vyhrabala som sa spomedzi perín, nahádzala do seba mlieko s musli, umyla si tvár a zuby, obliekla si kvetované šaty a nastokla cyklamenové lodičky. Do kabelky som nahádzala len všetko potrebné. Pri zamykaní dverí som si spomenula, že som zabudla na telefón, ktorý som celú noc nabíjala. Opäť som teda odomkla a bežala poň. Odpojila som ho, hodila do tašky a opäť zamykala dvere. Zbehla som dole po schodoch. Už som šla stisnúť kľučku, keď ma niekto z opačnej strany predbehol. Suseda. Akurát sa vracala so svojim psíkom z rannej prechádzky. V rukách držala vrecko plné bielych rožkov. „Mňaaam,“ pomyslela som si. Tie som čerstvé nemala už veľmi dlho, pretože mne sa ráno nechcelo vstávať a už vôbec nie bežať po ne do obchodu. Lenivosť. A bolo by asi dosť blbé, keby som si ich dávala kupovať susedám! Vykročila som na ulicu. Dnes bolo akosi veľa áut. Našťastie som to nemala ďaleko a tak som chodievala bežne pešo. Sem tam sa stalo, že ma vzal niekto z obsluhy, ale ja som sa predsa rada prešla. Veď už ako pubertiačka som sa občas chodila sama prechádzať, nie že by som nemala kamarátov, ale bavilo ma to. Pozorovať ľudí naokolo, sledovať ich a hľadať medzi nimi súvislosti. Vždy, keď som bola malá, som si myslela, že keď telefonoval jeden pán na pravej strane chodníka, tak telefonuje s pani, ktorá kráčala po opačnej strane cesty. Smiešne, ale to sú tie detské predstavy. A možno nie, možno som bola divná. Neviem. Možno aj hej, snažila som sa hľadať niekedy totiž až bizardné súvislosti. Nevadí.  Bola som to ja, originál mojej osoby, ktorú som v tomto svete stvárňovala.     

„Ahojte!“ zvolala som po príchode do kaviarne. Dievčatá už mali otvorené. Skontrolovala som bledučko ružové ruže vo vázach, povymieňala im vodu. Vytiahla som tabuľu spoza pultu, prepísala kriedou niektoré zákusky, ktoré sme ešte nemali na dnes hotové, a vyložila ju vpravo pred dvere. Ostala som tam chvíľu stáť a pomedzi lúče slnka hľadela na okoloidúcich. Jeden mladík, držal pri uchu telefón, hľadel na mňa a jemne sa usmieval. Premeral si ma pohľadom, ako ja jeho. Oblek a kravata. Dokonalosť! A vyleštené topánky! Pousmiala som sa, otočila na opätku a vošla dnu. Sadla som si za jeden stôl pri okne, vzala dnešné noviny a prelistovala ich. Začali chodiť prví zákazníci. Sedela som so založenými rukami a hľadela na dievčatá, ako obsluhujú. Zbadala som jednu, krásne oblečenú a namaľovanú, ženu s mužom v obleku. Až vtedy som si uvedomila, že ešte stále nie som namaľovaná. Zašla som do personálneho záchodu, postavila sa pred zrkadlo a použila špirálu na riasy. Prehrabla som vlasy a vyletela von. Akurát stál pri pulte akýsi mladík, asi v mojom veku.

„A vedeli by ste mi dať recept, prosím?“ započula som. Pomaly som prišla ku kase, oprela sa o pult.

„Recept na čo?“ opýtala som sa s prižmúrenými očami. Nie nahnevanými, ale plnými záujmu.

„Dobrý deň. Recept na smotanovú tortu, je výborná!“

Rozosmiala som sa: „Prepáčte, ale ste chlap.“

Zarazil sa: „Áno, to som. A čo je na tom?“

Rozosmiala som sa ešte väčšmi: „Ste chlap a chcete mi povedať, že si budete doma, asi z nudy, robiť moju smotanovú tortu s ananásom a piškótami?“ Jemne som postrčila Sally, aby ustúpila na znak, že to vybavím.

„A prečo nie?“ Hľadel na mňa a nechápal. Pozerala som sa mu presne do očí. Boli modré. Priezračné. Krásne! 

Vtedy ma napadlo: „Viete čo? Ten recept je tajomstvo podniku. Takže, len sem môžete prísť na tortu. Aj každý deň, nech sa páči a ochutnávať ju.“

Uškrnul sa, zaplatil a zmizol za cinkajúcim zvončekom nad dverami. Neprišiel. Odvtedy ten blondiak, s očami ako čisté jazierko, neprišiel. Nikdy. Ani keď som tam nebola. Povedala som totiž Sally, aby mu keď príde znova dala jeden kúsok torty zadarmo, za moje asi neprimerané správanie a tiež, aby mi povedala keď príde, aj keby som tam práve nebola. Ale neprišiel. Teda Sally sa o tom nikdy nezmienila.

Bolo pár týždňov po Lesinej svadbe. Kráčala som domov z kaviarne. Vychutnávala som si posledné lúče zapadajúceho slnka. Bežalo predo mnou malé dievčatko v ružových šatočkách s bábikou v ruke. Pred prechodom zastalo a čakalo, kým skočí zelená na semafore. Stála a mávala komusi na druhej strane. On rovnako, so širokým úsmevom, mával jej. Skočila zelená a ja som pobehla, aby som stihla prejsť. Dievčatko doslova letelo, vrhlo sa do náručia toho chlapa. Vtedy som pochopila, že to bol asi otec. Prešla som okolo, pohľad z malej som nespúšťala. Mala rozpustené, po pás dlhé, svetlé kučeravé vlasy. Bola krásna. Mohla mať tak štyri alebo päť rokov. Jednoducho bola rozkošná! Zabočila som do kvetinárstva, kúpila si kytičku tulipánov, ako som to ja zvykla. Vyšla som von, a ešte stále tam stála ona, on a nejaká žena. Pípla mi správa, a tak som ostala stáť a čítať si ju. Dočítala som, strčila telefón naspäť do vrecka v saku. To bola mama, písala že nasledujúci deň mám prísť na večeru. Chvíľu som tam ešte ostala stáť a sledovať ich. Tá žena na toho muž príšerne kričala, strčila mu akýsi batoh, zrejme dievčatka s vecami, usúdila som. Malá len hľadela do zeme a ešte stále stláčala v ruke bábiku. Zosmutnela. Nechápala som. Žena sa otočila smerom k ceste, vykročila, zastavila taxík a nasadla. Ani sa s tou maličkou nerozlúčila. Ani jej nezakývala. Tá malinká hľadela do zeme, muž hľadel na odchádzajúci taxík. Pokrútila som hlavou, vybalila tulipány. Dnes som kúpila biele, pretože moje obľúbené žlté nemali. Vytiahla som jeden spomedzi nich, podišla k malej, zohla sa a podala jej ho.

„Nebuď smutná.“ Usmiala som sa, ona vzala tulipán a tiež sa usmiala. Pohladila som ju po jemnom líčku. Mala hnedé očká, tak veľké! Zodvihla som sa, usmiala sa aj na toho muža. On nechápal rovnako, ako ja pred chvíľou, keď na neho jačala tá ženská. Prikývla som na znak lúčenia.

„Ahoj maličká a nezabudni na úsmev.“ zakričala som za ňou.

On jej niečo šepol. „Ďakujem!“ Zakričala jemným hláskom.

Asi jej povedal, aby poďakovala, ale pre mňa ten úsmev znamenal viac, ako slovo ďakujem.

„Za málo,“ žmurkla som. Nevedel zo mňa spustiť oči. Otočila som sa, prešla cez prechod. Opäť som sa za nimi obrátila. Teraz už v ľavej ruke stláčala bábiku a tulipán. Po pravej ruke držala otca. Kráčali opačným smerom, ako ja. Obrátila som sa späť a hľadela pred seba. Po chvíli mi to však nedalo a znova som sa za nimi pozrela. V tej chvíli sa pozeral aj on. Naše pohľady sa stretli, usmiali sme sa a otočili sa naspäť.

Vložila som tulipány do vázy a položila ju na stolík v obývačke. Upratala som si oblečenie, prezliekla som sa do teplákov a toho trička so zvláštnym nápisom.

Zazvonil zvonček: „Si doma?“ Bola to Lesie.

„Áno, samozrejme. Ideš hore?“ Pýtala som sa, zatiaľ čo som si viazala šnúrky na teplákoch, telefón som mala pritlačený k uchu o plece. Otvorila som jej.

„Vitaj!“ privítala som ju.

Celá zadychčaná sa vrútila dnu, až ma skoro vo dverách zvalcovala. Vyzula sa a bežala si sadnúť do obývačky. Len som sa za ňou vyklonila cez stenu.

„Lesie, si v poriadku?“ Neodpovedala. Vyzliekla si biely svetrík. Z kabelky vyťahovala akési zložky s papiermi. „Lesie!“ skríkla som.

„Zlatko, sadneš si už konečne ku mne?“ prosila.

Napustila som jej teda pohár vody a nespúšťala z nej oči. Sadla som si oproti nej do kresla. Stále šmátrala v papieroch. Položila som pred ňu pohár s vodou, no ona ho posunula nabok.

„Na nič si si nespomenula?“ vypleštila som na ňu oči, zatiaľ čo ona mi nevenovala ani jediný pohľad.

„Na čo by som mala?“ Konečne sa na mňa pozrela a prestala hrabať v tých spisoch.

„Na niečo zo svadby.“

Vyložila som si nohy na druhé kreslo: „Ahá. Áno, že som sa dobre bavila. Tancovala som aj s nejakým chlapom...“ „Nooooo, ako vyzeral?“ prerušila ma.

„Bol vyšší. Neviem, vek možno ako ja. Možno o niečo mladší. Fakt neviem, nepýtala som sa na to, pokiaľ si spomínam.“

„Bol v obleku?“

Rozosmiala som sa. „Veď bol na svadobnej hostine, tak asi že!“ Posledné slová som zdôraznila.

„Do kelu!“ zahrešila a opäť hľadala niečo v tých papieroch.

Na vrchu jedného som si všimla obrovský nápis: „Naša svadba – hostina.“ Vydýchla som: „Lesie, čo furt hľadáš?“ „Moja drahá, pozri sa!“ Vytiahla jeden papier spomedzi tých všetkých a strčila mi ho na stôl predo mňa. Vidíš to podčiarknuté meno?

„Ach Lesie, Teba to zaujíma viac ako mňa,“ podpichla som ju. Mala tam modrým perom podčiarknuté to meno. Meno môjho kedysi tak skvelého priateľa.

„To znamená?“ zarazila som sa.

„To znamená, že tam v ten večer bol.“

Ostala som prekvapená sedieť, hľadela som na Lesie a ona na mňa. „Takže, zrejme sme sa po toľkých rokoch aj videli. Vieš čo to je rokov? Viac ako desať!“ Nechápala som. Stretla som ho, ale nespoznala ho? On ma spoznal, díval sa na mňa s tým, že ma pozná a ani sa mi neprihovoril? Ja som sa možno tiež na neho pozerala, usmievala sa na neho, ale nevedela som, že to je on.

„Ja viem. Ale ver, že ak sa majú vaše cesty stretnúť, pretnú sa.“ Smutným výrazom som civela na Lesie. Do očí sa mi tlačili slzy.

„Nemá na neho Sam číslo? Nedokáže mu zavolať?“ Zúfalo som prosila.

„Neviem. Môžem sa ho opýtať, ale nemyslím si, že to bude dobrý nápad.“ Slzy mi stekali po tvári.

„Neplač.“

„Lesie, ono sa to nedá. Toľko rokov. Je to nespravodlivé! Musím nájsť na neho kontakt, lenže on nie je na žiadnej sociálnej sieti! Nemám ako. Potrebujem mu vrátiť tú sovu, nedokážem ju mať doma. Len tak.“

Lesie sa zamyslela: „Vieš čo si myslím? Že teraz je rad na Tebe. On ju mal doma toľké roky, teraz ju máš mať doma ty! To si myslím ja. Možno preto Ti ju opäť požičal. Ak sa znova stretnete, môžeš mu ju vrátiť.“

Preplakala som celý večer. Zdalo sa mi to tak nepochopiteľné! Nespravodlivé. Aj keď som sa chcela znova zaľúbiť, nedalo sa. Toľké roky, proste nič. Akoby som čakala na niečo, čo nebude, ale čakala som na to. Nasledujúci deň som sa rozhodla, že vezmem sovu do kaviarne, keby náhodou prišiel. Vystavila som ju na do výkladu tak, aby som mala na ňu výhľad. To plyšové zvieratko tam stálo a čakalo. Čakali sme spolu na majiteľa. Poobede som navštívila mamu a rozpovedala jej o svadbe Lesie. Čo sa stalo. Ani ona však nechápala. Nechápal nik. Rozhodla som sa, že začnem pátrať. Vytiahla som staré listy od neho, opäť som pri nich preplakala večer, ale snažila som sa nájsť aspoň starú adresu. Nič. Žiadna zmienka, žiaden dôkaz. Prelistovala som si od neho všetko, no nenašla som vôbec nič. A tak som to opäť vzdala.

                Prišla jeseň. Na týždeň som zavrela kaviareň a dala všetkým voľno. Ja som si potrebovala trošku oddýchnuť. Zavrela som, ale sovu som nechala tam. Vo výklade. Prvý deň dovolenky som sa rozhodla, že si pôjdem nakúpiť nejaké oblečenie. Cestou domov som sa zastavila v kvetinárstve a kúpila ruže. Mali novinku. Biele ruže. Snehovo biele. Také tu ešte nemali. Boli sme pomerne malé mesto na pestrý tovar, čo sa týkalo kvetov. Myslím si, že v tom kvetinárstve nebol veľký obrat. Nemali moc stálych zákazníkov, zato ja som patrila medzi to málo. Chodila som tam pravidelne. Zbožňovala som totiž kvety a navyše v mojej kaviarni sa to vyžadovalo. Vyšla som von. Mala som plné ruky tašiek. Obzrela som sa po okolí a zbadala som opäť to dievčatko! To dievčatko spred pár mesiacov. Presne tu som ho stretla. Vyčarila som úsmev. Stála tam s tým istým mužom a niečo mu rozprávala. Držali sa za ruky. A ona držala presne tú istú bábiku, čo vtedy. Podišla som k nim a pozdravila sa.

„Ahoj. Vidím, že dnes máš na tváričke úsmev.“ Dievčatko ma po chvíli spoznalo a objalo ma. Pozerala som na toho chlapa a on civel na mňa. Pomedzi tašky a jej objatie som predrala ruku a snažila sa ju objať. Následne som sa k nej zohla.

„Prosíš si kvietok?“

 „Áno.“ potešila sa.

Všetky tašky som položila na zem, pozrela na toho chlapíka, a nesmelo jej vytiahla jednu bielu ružu. Keď zbadala, že jej podávam ružu, schmatla ju, potiahla otca za ruku: „Oci, pozri ruža. Tie má Tvoja kamarátka najradšej.“

„Áno Violet. To máš úplnú pravdu.“ usmial sa otec. Takže Violet. Otočila sa opäť na mňa.

„Ale ona má najradšej červené. Také nemali?“ Zaujímalo ju, no mňa to rozosmialo.

 „Vieš Violet, aj ja mám najradšej červené, ale dnes tieto ponúkali ako novinku, tak som si povedala, že si ich na skúšku vezmem.“ vysvetlila som jej.   

Ostala som pozerať na chlapa v obleku. Nechápala som. On zrejme tomuto všetkému tak trochu rozumel, no ja nie. Postavila som sa, pozrela na neho pohľadom nenávisti, pretože on vedel a ja nie, a pozdravila som sa.V bruchu som pocítila motýle. Pridala som do kroku a hľadala v taške kľúče. Otvorila som. Celá som sa triasla. Len čo som zabuchla za sebou dvere, oprela som sa o stenu a postupne sa po nej zošuchovala až dole na dlažbu. Sedela som na studenej podlahe, fňukala. Slzy sa mi kotúľali po lícach a padali na vystreté stehná. Pomaly som zodvihla hlavu. Pozrela sa na seba do zrkadla oproti. Rozmazaná špirála mi začiernila celé líca. Pozerala som na seba, ako plačem. Pripadala som si, tak sama! Akoby ma všetci opustili. Ostalo ticho. Ani som nemukla. Po schodoch bolo počuť dupot. Niekto prichádzal priamo k mojim dverám. Zmeravela som. Utrela som slzy a prehrabla si strapaté vlasy. Triasla som sa. Zaklopal. Jemne. Vstala som a opatrne stlačila kľučku. Pootvorila som dvere. Stála tam malá Violet s rukami založenými za chrbtom. Usmiala som sa a kľakla si k nej. Hľadela som jej do očí. Doplo mi. Doplo mi, koho dcéra to je. Mala oči, ako on. Ako ten chlap v obleku na ulici. Úplne rovnaké. Bola ticho. Nevydala ani hláska. Pohladila som ju po hlávke.

„Violet,“ šepla som.

Jej očká sa rozžiarili: „Ocino posiela toto.“

Takže áno, je to jej otec. Stála tam ona, jeho dcéra, a podávala mi malú ružu spoza chrbta. Presne takú, akú som milovala. Červenú, až do bordova. Najprv som premýšľala, či ju prijmem. Pomaly som k nej však natiahla ruku. Violet mi ju vrazila do rúk. Ovoňala som ju. Typická sladká vôňa. Vždy som od neho dostávala len ruže, ktoré voňali. Nesmela som však myslieť na to, čo bolo. Zodvihla som prst na znak, aby počkala. Odložila som ružu na drez a siahla po muffinach, ktoré som stihla včera večer narýchlo napiecť. Vzala som tri z taniera, vložila ich do plastovej krabičky a posypala ich cukrom. Krabičku som prikryla svetlo ružovou servítkou a podišla k dverám. Opäť som sa k nej zohla a podala jej ju.

„Páči sa Violet. A poďakuj ockovi.“ Vložila som jej krabičku do drobných rúčok...