Objatie

     Hovorí sa, že objatie má cenu tisícich slov - z časti je to pravda. 

     Sú objatia, ktorými rozprávame, topíme sa v nich avšak sú aj také, ktorými človeka dokážeme odradiť, to sú tie chladnejšie. Neviem, či by sa dalo objatie nejako klasifikovať. Je to ťažké. Každé objatie je totiž špecifické. Dostávame sa k nemu v rodine, v kruhu priateľov, známych, lások... V našej kultúre sa k nim prikladajú za "povinnosť" bozky na obe líca - čo sa týka pozdravu žien s mužmi, ale taktiež žien so ženami. Preto, milým pánom, môže ostať po takomto zvítaní so ženou aj odtlačok pier na lícach. (smiech)

     Objatie nás dokáže potešiť, dokáže veľa povedať. Vymieňame si ho pri radosti, žiali alebo len tak pri pozdrave. Ja osobne mám najradšej tie rodinné - s rodičmi a malou sestrou, ale ešte jeden "typ" veľmi obľubujem. Objatie, ktoré je tzv. nevypovedané. Keď obijmete človeka a snažíte sa už vyhrabať, keď však zrazu zistíte, že on Vás ešte stále tuho objíma. A tak sa ostanete topiť ďalej s hrejivým pocitom.

     Ostatné už nechám na Vás. Vy sami viete, ktoré tak veľmi zbožňujete. :)

Ale, nezabúdajte na vrúcne objatia.

Usmievajte sa a hrdo objímajte ľudí naokolo !! ;)

Nezabudni ísť ďalej.

"Čo všetko pre Teba znamená ten čas? Možnože aj omnoho viac, ako si len dokážeš predstaviť či uvedomiť. Ten čas, doba, ktorá medzi Tebou a ňou tvorila ticho. To ticho, čo dokázalo liečiť. Ticho, cez ktoré ťa dokázala objať. Avšak, priznaj si. Boli, sú a aj budú dni, kedy Ti je ľúto. Dni, kedy Ti je smutno a možno to aj trošku ľutuješ. Musíš si však uvedomiť, že ona už vtedy, za bodkou, bola omnoho ďalej... Mala už iné záujmy, sny, dokonca sa už možno aj usmievala na iného. Ty si bol však stále na mieste, hľadal ducha prítomnosti, zatiaľ čo ona sa pozerala do budúcnosti a zabúdala na minulosť. Preto, nemôžeš od nej teraz čakať zázrak. Nebolo by to totiž voči nej fér! Pozbieraj svoje skutky, zanechaj slová a kráčaj vpred, lebo len tak už budeš môcť nájsť aj Ty sám seba. Žiaľ, už bez nej."

Cesta

      Prešla som na správne nástupište. Konečne sa blížilo štvojdňové voľno pre sviatok. Dostala som "prázdniny." Konečne som mohla zájsť domov. Tešila som sa na rodinu, priateľov a naše skromné mesto. 

      Zahlásili vlak a ľudia sa vynorili z podchodu jak včely z úľu. Všetci kráčali smerom ku mne a štebotali. Ja som tam však stála sama. V diaľke som zazrela rútiaci sa vlak. Čím bol bližšie, tým viac som si uvedomovala, približujúce sa voľné dni. Vlasy mi šľahali do tváre. Pridržala som si klobúk, lebo tlak prichádzajúcejo vlaku spôsobil vietor. 

       Pri vstupe do vlaku ma zaujal jeho úsmev. Obrovský a tmavé oči. Rukou naznačil, že mám nastúpiť. Pousmiala som sa, no popri tom som sa aj zahanbila. Cítila som, ako sa mi do líc nahrnula červeň. Po nastúpení som tašku zložila v uličke a on zastal s kufrom priamo vedľa mňa. Oprela som sa o okno kupé. On zotrval pri mne. Pozorovala som ľudí navôkol a uvedomila si, že na to, že je pred sviatkami, je vlak pomerne prázdny. Občas sa naše pohľady streli, avšak rýchlo boli aj odvrátené. Po chvíli som si vytiahla knižlu a začala čítať. On len jemne nakúkal a čítal text spolu so mnou ponad moje plece. 

      Na najbližšej zastávke sa v kupé uvoľnilo miesto. Vzala som veci a posadila sa. Ostal stáť. Občas sa ešte obzrel a tak som sa ho snažila skúmať len ukradomky. Premerala som si jeho postavu. Čisto biele tenisky, akoby nové, svetlo modré džínsy a tmavá bunda. Pôsobil skvele!  Ešte stále som však mala v mysli ten jeho široký úsmev. Prišla stanica jeho výstupu, obzrel sa, venoval mi pohľad a odišiel...

Stretnutie premenené v lásku 4

Večer prebehol ako mal. Patrične sme si zatancovali a oslávili narodeniny Dava. Všetci sme sa zabávali avšak Kayl mi nevenoval kúsok pozornosti. Dokonca som mala pocit, že som mu nesympatická. Jediný raz, čo sa na mňa usmial a opäť odvrátil pohľad.

Beth nás, dámsku pospolitosť, krátko po jednej, aj keď s neochotou, nasadila do auta a smerovala domov. Dave mi ešte počas cesty stihol zavolať a pýtal sa, či to nestočíme a neprespíme tam na dome. My sme však hrdo odmietli a už o pol tretej sme ležali doma vo vlastných posteliach.

Len čo som sa prebudila a zablúdila na internet, našla som si správu nečakanú správu. Od Kayla. Srdce mi bilo a div som sa od údivu nezgúľala z postele. Správu tvorilo zopár krátkych viet a fotka z prebdenej noci. Slová som doslova hltala.  Smiala som sa, pretože na nej ležal jeden z nich, v skrčenej polohe uvelebený kdesi v hale v kresle pre dvoch. Vyzeralo to fakt nezvyklo. Napísala som zopár vysmiatych smajlíkov a začala konverzáciu: "Dobré ráno aj Tebe. Ako vidím bola to dobrá noc, dokedy ste ostali tancovať? Alebo ste išli hneď za nami a ..." Bola som ešte neustále šokovaná z toho, že napísal.

Stretnutie premenené v lásku 3

Onedlho sme zastali pred domom. Kayl aj s kamarátom, ktorého sme ešte po ceste vyzdvihli, vyskočili z auta a vrhli sa dnu. Uvedomila som si, že v tichej nočnej hodine sa rozliehala len hudba spoza pootvorených okien domu. Opatrne som vystúpila a podala Beth kabelku. Ingrid mi medzi tým vrazila moje prisladené pivo rovno do rúk so slovami: "Tu máš, to Tvoje." Hlesla. 

Po chvíli sme nabrali odvahu a zamierili k dverám. Neustále sa otvárali a trieskali. Chalani lietali hore dole a zapaľovali si vzájomne cigarety. Jeden dofajčil a už sa zjavil druhý, ktorý potreboval oheň. Nemali sme odvahu vôjsť do vnútra, až pokiaľ nás nezavolal spomedzi dverí Dave: "Poďte dnu," zakričal a mávol rukou v kúdli dymu na znak, aby sme vošli za ním. Ocitli sme sa vo veľkej obývačke. Sklopila som zrak, lebo som tušila, že trojica žien sa práve stala stredobodom pozornosti. Chalani nám pouvoľňovali akési pohodlnejšie stoličky a prebiehalo zoznamovanie. Vlastne, ja som ich už zopár aj poznala, aj keď väčšinu len z videnia. Tešila som sa pozornosti Dava, ktorý sa nám snažil venovať a pomedzi to občas podstrčil aj fľašu alkoholu. Vysvetľoval, že chvíľu ostaneme tu a potom sa pôjde na "dedinskú" párty. Vraj dobrý DJ, no ja som tomu čím ďalej, tým menej verila. 

Prišlo trištvrte na dvanásť a všetci chalani sa pomaly odlepovali z gauča. Vstala som spolu s dievčatami a rozčesala si moje večne strapaté vlasy. V dverách od  toalety som sa minula s Kaylom.

Stretnutie premenené v lásku 2

"Beth!" Skríkla som, len čo som nastúpila do auta. Beth bola moja spolužiačka zo strednej a občas nám robila odvoz na akcie či párty. V podstate sme sa tak nejak striedali. Raz ona, raz ja a sem tam už aj Ingrid. 

"Čo sa deje?!" Čudovala sa mojej preplašenej a zároveň skvelej nálade. 

Upravila som si krátke džínsy a odviazala košeľu z bokov: "Vieš kto dnes ide? Kto ide s nami a koho berieme?" 

Beth sa zamyslela, no namiesto toho, aby sa zaujímala ďalej, tak mi pochválila novú kabelku a naštartovala. Letmo som jej odpovedala, že som si ju priviezla z dovolenky, a natiahla som na seba bezpečnostný pás. 

"Haloooo!" Po chvíli som znervóznela.

"Áááno, koho berieme?" Takmer zvrieskla, keď videla, že s tým opäť dobiedzam. 

"Vyzdvihneme cestou Kayla. Volal mi Dave, že oni tam už sú a máme sa staviť po Kayla. Kayl! Vieš kto to je, že?!" Naliehala som.

"Neviem. Odkiaľ by som mala?" 

Hodila som na ňu zvodný pohľad, zatiaľ čo ona vychádzala z parkoviska pred mojim panelákom: "Kayl! Kamaráti sa s našimi chalanmi, tiež ho nepoznám osobne, ale našla som ho minule na instagrame. Vlastne som na neho len tak nejak náhodou narazila. Celkom feško!" Rozplývala som sa, a zároveň hľadala jednu jeho schopnú fotku na nete: "Ahaaa, tu je! Poznáš?" Natešená som jej ukazovala fotku, kým ona už brázdila ulice nášho malého mestečka. 

"Neviem kto to je.Fakt nie." Odvrkla a sústredila sa ďalej na ubiehajúcu cestu. 

Sklopila som teda uši a len jej vysvetlila, kde má odbočiť a zastať. Kayl už medzi tým volal, že čaká.

"Aha, tamto je." Vyhŕkla som pri pohľade na jeho siluetu. Slabé pouličné osvetlenie mi totiž nedovolilo sa zbližšia pozrieť. V tme sa črtal len on ako chlapec v mikine s batohom na pleciach. 

"Ahojteee." Naplnil auto optimizmom len čo doň nastúpil. 

"Ahoj," odpovedali sme s Beth súhlasne.

"My sa asi nepoznáme, ja som Kayl," mukol.

"Ja som Niki a toto je Beth," chopila som sa šance, len čo som dostala príležitosť. Otočila som sa z miesta spolujazdca mierne dozadu a venovala mu jeden pekný úsmev. 

"Waaaaw, ten vyzerá dobre," pomyslela som si, no a keby bolo vidnejšie, isto by mi bolo vidieť aj jemnú červeň v lícach. 

Po náhlom obrátení späť som si popravila tielko, pretože mi z neho nepekne vyčnieval kúsok tmavej podprsenky. Dala som hlasnejšie hudbu a pokračovali sme v ceste.

"Beth, teraz ideme po Ingrid. Bude čakať na zastávke."

Stretnutie premenené v lásku 1

Po dlhšej dobe sa opäť vraciam so svojimi príbehmi. Pripravujem pre Vás jeden, ktorý bude mať niekoľko častí. Vlastne, napísal ho sám život a ja som len sprostredkovateľkou... Takže podľa skutočnosti :) 

Prajem príjemné čítanie, priatelia.

"Chcela by som to prežiť ešte raz, od začiatku." Spomínala som na prvé chvíle popri tom, ako mi Sofia opatrne zapínala zips na šatách. Po lícach mi stekali slané slzy, no aj tak som bola šťastná, že som mohla prežiť aspoň toľko, aj keď nie mnoho, aspoň to málo. 

"Tak ako, pôjdeš s nami večer?" Ozvalo sa v telefóne, len čo som prekročila hranice nášho štátu.

"Ja neviem, som unavená a moc sa mi popravde nechce. Skúsim sa ešte popýtať báb, ako sa rozhodli a dám Ti vedieť." Avšak, len čo som položila, hlavou mi preblesla myšlienka, že sa mi ozaj nechce. Na jednej strane, sú to jeho narodeniny, no na strane druhej je to ďaleko a nočný spoj do dedín by som zrejeme už ani nechytila. Rozpísala som babám na internete správy a čakala. Prvá sa ozvala Beth. Vraj pôjde rada a vezme aj auto, ak to bude potrebné. Že vraj to za tú dedinskú diskotéku stojí! O pár minút na to cinkla správa od Ingrid. Pýtala sa rodičov a na počudovanie súhlasili. Neostávalo mi teda nič iné, len súhlasiť. Dohodli sme sa, že Beth ma okolo desiatej vyzdvihne a cestou sa zastavíme aj po Ingrid. 

"Ideme," hlesla som do telefónu Davovi: "Prídeme okolo pol jedenástej a budem Ti volať, kde máme parkovať. Hádam to nájdeme." Dodala som s miernym akcentom podráždenia.

Dave na počudovanie s časom nášho príchodu súhlasil, aj keď oni, ako chalani, sa  dohodli už na ôsmu. V podstate asi preto, lebo mal nedávno devätnásť a to bolo treba aj patrične, ešte pred diskotékou, osláviť.

Domov z dovolenky sme dorazili ešte pred zotmením a tak som mala dostatok času sa vybaliť a pripraviť. Pomaly ma chytala aj nálada hodná tancovania. Nie že by som tanec nemala rada, ale po toľkej ceste z Jadranu som sa cítila vyčerpaná. "Avšak, dobrá hudba a priatelia vraj dokážu zázraky, takže bez obáv." Opakovala som si neustále v duchu sama pre seba.

Po výdatnej sprche som sa namaľovala, ale len veľmi jednoducho. Obliekla som čierne tielko a natiahla rifľové kraťasy. Perfektne v nich vynikli moje dlhé nohy a dokonalé opálenie priam od mora. Vlasy som si zopla do chvosta no nakoniec som ich predsa len rozpustila, pretože som zistila že sú ešte stále vlhké. Teplomer ukazoval nejakých dvadsaťjeden stupňov, tak som si okolo pásu previazala károvanú bielu košeľu pre prípad, že by sa väčšmi ochladilo. Do malej kabelky som nahádzala všetky drobnosti a obula červené tenisky. 

"Hotovo!" zakričala som po mame a ona za mnou prišla zatvoriť. 

"Vezmete po ceste ešte kamaráta." Oboznámil ma v telefóne Dave, len čo som zabuchla dvere.

"Fajn, a koho?" Zaujímalo ma.

"Kayla. Dal som mu číslo, zavolá Ti."

V tej chvíli mi bruchom preleteli motýle a niekoľkokrát zatrepotali krídlami. Srdce sa rozbúchalo, akoby opäť po tých predošlých mesiacoch ožilo. S nemým úžasom som zložila a vzápätí mi zasvietilo na telefóne neznáme číslo: "Kayl," šepla som.

"Áno?" Zodvihla som jemným hlasom.

"Ahoj tu je Kayl. Dave mi dal na Teba číslo, vraj ma máte po ceste vziať." Mal tak rozkošný hlas, hoc aj v telefóne.

"Oh, ahoj. Áno Kayl, zastavíme sa tak o desať minút..." dohodli sme podrobnosti a ja som zrazu sršala neskutočnou energiou a radosťou.

Dátum a meno.

Na nohy mi pieklo slnko. Sedela som v záhrade a nohy som mala vyložené na nízkom stole. Lovila som v notebooku medzi fotkami a hľadala ten jediný rok. Spájala som si jeho dnešné slová s fotkou a dátumom pod ňou. V hlave mi výrilo kopec myšlienok. Boli sme mladší, o dosť... A nepoznali sme sa... Ale tá tvár mi celkom utkvela v pamäti. Konečne som našla ten správny priečinok.
"Mám to!" Skríkla som.
A faaakt, našla som to, čo som aj hľadala. Ten dátum spolu s rokom a menom.
Bol to on.
Vtedy pán neznámy, z môjho mesta.

Nárok na ďalší nádych

     Zazrela na moju štíhlu postavu a náhle odklonila zrak. Presne som videla ten pohľad, ktorým mi prebehla od hlavy až po lodičky, ktoré som mala obuté. Áno, schudla som. Ved kto by nie? Vôbec však nevenovala pozornosť jemu. Ležal tam a ona sa na neho ani nepozrela. Vŕtalo mi v hlave, či to je z nenávisti alebo toľkého smútku. Sklonila som hlavu, privrela oči a po líci sa mi skotúľala prvá slza. Hlavou mi prebehla spomienka, ako ešte nedávno kráčal okolo zástavky, na ktorej som sedela. Kráčal vo svojej uniforme. Vtedy sme sa ešte nepoznali. Rozplakala som sa a začala fňukať. Musela som opustiť izbu, aby som sa nezrútila. Vyšla som a pozerala cez priehľadné okná. Ona stála ešte stále otočená chrbtom a hľadela do okna. Ani jeden pohľad na neho. Zrazu som si uvedomila, aký je bezmocný. Vždy dokázal byť tak silný, mocný a odrazu sa to všetko zrútilo, zmenilo. Ostal slabým človekom, avšak ešte stále bojoval.Pokúšal sa. Posadila som sa na lavicu na nemocničnej chodbe. Zaspala som. 
     Zobudilo ma jemné hladkanie po pleci. Bol to lekár. Usmieval sa na mňa širokým úsmevom a jemným posunkom hlavy ukazoval na izbu. Vyletela som na rovné nohy a pozrela cez sklo. Videla som, ako sa hýbe. Prebral sa! Pozrela som na lekára a on prikývol. Stlačila som kľučku a vošla dnu. Potichu. Postavila som sa k posteli a nesmelo sa usmiala, len tak, jemne. Trasúcou rukou som mu pohladila čelo. Celá som sa chvela. Odrazu pohol rukou a chytil tú moju. Netušila som, či si ma pamätá, ale usudzovala som, že zrejme aspoň trochu áno. V tom vošla sestra a skontrolovala prístroje. Spýtala sa na Tracy, ale ja som ani len netušila, kam sa tá žena stratila. Skrátka, už tu nebola. Usmial sa na mňa a pozrel sa tým výnimočným pohľadom. Na chvíľu som zmeravela, no čoskoro som si uvedomila, čo ním myslí. Nahla som sa k nemu a on ma jemne pobozkal. Presne tak, ako kedysi. Uvedomila som si, že si ma pamätá. Silno som ho objala a začali sme bojovať. Spoločne.

Návrat

     Sadla za stôl a začala písať. Avšak, napísala len pár riadkov a pero jej svojvoľne vypadlo z ruky. Nedopísala ani posledné písmeno slova. Pero sa skotúľalo zo stola a zablúdilo pod svetlý vlnený koberec. A ona? Vložila hlavu do podopretých rúk, ktoré mala opreté lakťami o stôl, a rozplakala sa. Slzy jej stekali po lícach, na papier a rozmazávali slová, ktoré stihla napísať. Plakala toľko, až zaspala. Neplakala šťastím, ale smútkom, ktorý v nej zanechal on. Uvedomila si, že stratila šťastie a radosť, spolu s ním.
     Ráno sa prebudila vo svojich snehovo bielych perinách. Zobudili ju teplé lúče slnka a ona si uvedomila, že to všetko bol len sen. Obliekla si župan a zbehla dolu schodmi. Sedel tam. Sedel tam on a so šálkou horúcej kávy hľadel von oknom. Silno ho objala a on jej vtlačil bozk na čelo. Presne tak, ako to milovala.

Po rokoch ticha

Dnes pridávam jeden starší príbeh, ktorý už ďalej tvoriť nebudem. Možno by si pýtal pokračovanie, teda určite, lenže niekedy to okolnosti zariadia tak, že sa jednoducho koniec dopísať nedá... 

Prajem príjemné čítanie! :)

„Ja nehovorím, že by mi už nechýbal, ale...“ nedokončila som: „Ale?“ Pýtala sa Lesie, zatiaľ čo sa snažila opatrne naťahovať na nohy samodržky. Večne ich potrhala, len čo sa ich pokúšala na seba obliecť. Avšak, nebola by veľmi rada, keby sa to stalo i dnes a preto si dávala už pri navliekaní obrovský pozor. Chcela dnes predsa vyzerať krásne, bezchybne. Veď, kto by nechcel? Svadba je predsa, aspoň v poriadnych vzťahoch, len raz za život. Myslím si, že sa snažila užívať každú jednu sekundu tohoto dňa.

„Dobre, tak trochu mi chýba.“ Dokončila som, schovala červený rúž do malej kabelky. Oprela som sa oboma rukami o umývadlo a zapozerala sa do zrkadla. V pozadí som zazrela Lesie v bielej čipkovanej podprsenke. Bola krásna! Pomyslela som si, aká bude nádherná, keď si navlečie ešte tie snehovo biele šaty. Zadívala som sa na seba... Na chvíľu som sa zamyslela, či raz nájdem šťastie aj ja. Lesie ho už totiž našla a dnes ho aj spečatí. Obzerala som si nakechlené oči. Boli pekné, pre mňa až prehnane namaľované, ale dnes na to bola predsa príležitosť. Po iné dni som si na ne niekedy stihla naniesť špirálu, a niekedy ani to nie. Pri toľkom zhone, kto by aj stíhal?! Vlasy sa mi páčili. Moje, bežne neposlušné gaštanové drôtiky, boli upravené, vyčesané dohora a jednoducho povypínané.

„Pomôžeš mi prosím?“ Otriasla som sa, zhrabla kabelku a prestrašená zamierila k skrini, na ktorej viseli šaty. Kabelku som položila na stôl a cestou k skrini som sa pozrela do zrkadla, ktoré bolo po celej stene hotelovej izby. Uvedomila som si, že konečne sa mi podarilo schudnúť do takej podoby, po akej som vždy len túžila. Červené koktailové šaty boli presne také, aké som si ich predstavovala. Nádherné! Pristali mi. Dlhé štíhle nohy mi zdobili špicaté lodičky. Ich zlatá farba dýchala noblesou. Neboli drahé, ale za to veľmi pohodlné. Pre moje čerstvo opálené nohy ako stvorené! Nebola som namyslená, no dnes som si mohla povedať, že budem po celý večer pekná.

„Možno, že sa na mňa pozrie aj nejaké oko nezadaného cudzinca,“ pomyslela som si. Zvesila som šaty a podišla k Lesie. Jemná látka vpadla na jej drobné krivky...

Zišli sme dolu výťahom. Pred hotelom už čakalo auto. Nablýskaná limuzína predstavovala život, do ktorého Lesie mala vstúpiť. Bohatý život s bohatým mužom. Sam patril totiž do skupiny ITčkárov, o ktorých nikdy neviete, čo si máte myslieť. Bol pokojný chlap, ale ešte doteraz som ho nevedela odhadnúť, aj keď zvyčajne nosil dennodenne obleky, ktoré ja tak milujem, a snažil sa pôsobiť vzdelane. Nehovorím, že by vzdelaný nebol, ale myslím si, že ten rozum mu bol už pridelený, keď bol ešte len v tele matky. Raz, keď som bola u Lesie na raňajkách, bol doma ešte aj Sam. Mali sme sa teda možnosť baviť o „jeho“ svete, no povedal mi len zopár viet, avšak po tom, čo som nerozumela ani polovici z jednej jedinej, vzdala som to. V to ráno som skonštatovala, že ja tomu ITčkárstvu nerozumiem a asi ani tak rýchlo neporozumiem. 

Lesie nasadla do auta, ja som jej ešte podala kabelku a šofér zabuchol dvere. Rozhodla som sa, že pôjdem pešo. Kostol nebol predsa ďaleko. Lesie šla autom, pretože by bolo asi veľmi komické, keby ju ľudia zbadali kráčať ulicami mesta len tak opustenú, bez ženícha. Prehodila som si teda cez plecia bolerko a smerovala popri obchodoch nákupnej ulice k miestu obradu. Vykračovala som si z nohy na nohu, pretože jednak som mala dostatok času a jednak som si užívala teplé slnečné lúče. Počasie vyšlo ako na objednávku. Nádhera! Celou ulicou som sa obzerala vo výkladoch obchodov a do každého som sa usmievala. Keď som šla okolo svojej kaviarne, pomyslela som si, že mám ešte dosť času a tak som na chvíľu vošla dnu, že sa ukážem dievčatám. Tie zo mňa nemohli spustiť oči. Nesmierne sa im páčili moje šaty, na ktoré som bola hrdá aj sama, ale napodiv sa im páčilo aj moje, podľa mňa prehnané, líčenie. Prehodili sme spolu zopár viet, skontrolovala som teplotu v mraziaku na zákusky a pokračovala v ceste. Keď som dorazila ku kostolu, ľudia sa už všade hmýrili ako mravce. V dave som hľadala Lesie. Bolo tu toľko neznámych ľudí, hlavne chlapov. Usúdila som, že Lesie tu nemá ani z ďaleka toľko ľudí, ako Sam. Ten pozval azda všetkých svojich priateľov z výšky, a aj kolegov zo všetkých firiem, kde doposiaľ pracoval. A to ich nebolo málo. Zbadala som Lesie a zamierila k nej. V jej tesnej blízkosti stála mama a čosi sa jej snažila rozprávať. Možnože, keby chcela, tak že si to má ešte premyslieť a vykašľať sa na to, ak si nie je stopercentne istá. Tak to vraj väčšinou rodičia, najmä matky, zvyknú pred svadbou robiť. Ktožvie. Nechala som ich teda tak a cupitala po schodíkoch do kostola. Všetko som skontrolovala. Ľudia sa začali tlačiť dovnútra, a tak som farárovi zahlásila, že už sa pomaly schyľuje k začiatku. Podala som Lesie a ostatným družičkám kytičky. Ja som dnes bola svedkom. Sam mal akéhosi vyššieho, trochu pribratejšieho mladíka. Neviem, mohol mať okolo dvadsaťpäť. Nikdy pred tým som sa s ním nestretla. Postavili sme sa do zástupu, ako sme mali, a začal hrať organ. Lesie pomaly vstupovala. Predkladala nohu pred nohu, a jednoznačne si tieto posledné okamihy „voľnosti“ užívala. Mňa vzal pod pazuchu ten mladík a kráčali sme v tesnej blízkosti za Lesie a otcom. Obrad dopadol našťastie tak, ako mal. Obaja povedali svoje „áno“ a pobozkali sa. Presne tak, ako v rozprávkach. Lesie bola princezná, ktorá sa v tom okamihu stala kráľovnou v prekrásnych šatách. A Sam? Sam tam vedľa nej stál, v zamatovom obleku a snažil sa tváriť ako kráľ. Nebolo to však len zdanie, ono to tak vlastne aj bolo...

Rukou som šmátrala v posteľnej bielizni bielej farby a snažila sa nájsť telefón. Nemala som zatiahnuté hotelové rolety, takže mi slnko svietilo priamo do očí a preto som nevidela na hodiny, ktoré boli na stene hneď oproti posteli. Konečne som ho našla: „Pol jedenástej?!“ vykríkla som, vyletela na rovné nohy a pobrala sa k obrovskému oknu. Otvorila som polovicu z neho na vyklápačku a vybrala sa pomalým krokom smerom do kúpeľne. Cestou som si napravila nohavičky na zadku, upravila nočnú košieľku, pri ktorej som si však ani nepamätala, že by som si ju v noci obliekala. Pri pohľade do zrkadla som sa zarazila. Opäť som mala na hlave tie moje strapaté vlasy, ale čo ma zarazilo ešte viac bolo, že ešte stále som bola nalíčená. Chvíľu som tam ešte na seba civela, potom som si umyla zuby. Vlasy som si ako tak rozčesala a zviazala do chvosta. Pri rozčesávaní vlasov v chvoste som si uvedomila, že ani vlastne neviem, ako som si ich v noci rozpustila. „Celkom záhada,“ pomyslela som si. Obliekla som si čisté biele tielko, tmavo modré džínsy a na nohy obula čierne sandálky na vyššom podpätku. Zvyšok vecí, vrátane slávnostných červených koktejliek , som nahádzala do kufra. Drogériu som rýchlo zbalila do malej kozmetickej taštičky a hodila ju do veľkej čiernej kabely. Pozhasínala som svetlá v kúpeľni, zavrela okno a zamierila k dverám. Kabelku som si prehodila cez pravé plece, zatiaľ čo kufor som ťahala za sebou. Otvorila som dvere a už som šla spraviť krok cez prah, keď som zbadala ležať na ňom niečo nezvyčajné. Moju sovu. Lesie. Tak som ju kedysi nazvala, keď mi ju môj dávny priateľ venoval. Milovala som sovy. Ako malá som ich mala v detskej izbe azda na každom kroku! No táto, táto nebola obyčajná. Kedysi som s ňou chodila všade. Malá plyšová sova svetlo fialovej farby. Stála som tam, bez pohybu, a nechápala ako sa sem dostala. Keď mi ju totiž venoval, tak pri poslednej našej hádke som mu ju vrátila späť s tým, že nech si ju nechá, že pretože už o ňu nestojím. Takže, celé roky som ju nevidela. Presne toľko rokov, koľko rokov som nevidela ja jeho. A tak som tam len stála a civela na ňu. Prišla mi už taká opotrebovaná, akási špinavšia. Jej svetlá farba bola ešte akási svetlejšia, ale veď už mala svoje roky. Skúsila som do nej jemne nohou štuchnúť, no nepohla sa. Ostala tam ležať. Pustila som rúčku kufra, zohla sa a opatrne ju zodvihla. V náručí som ju vrúcne objala. V tej chvíli som cítila zimomriavky po celom tele. Akoby sa všetko vrátilo. Tie roky, spomienky. Zmeravela som. Napravila som si kabelku na pleci, do ľavej ruky vzala opäť kufor a ťahala ho za sebou. V pravej ruke som držala ju, sovu. Zabuchla som dvere izby s číslom trinásť, mojim najobľúbenejším, a zamierila k výťahu. V diaľke som započula hlas Lesie. Poobzerala som sa, ale nikde som ju nevidela. Bolo však celkom zreteľne počuť jej slová, a tak som sa vydala k schodišťu, že tých pár schodov zbehnem. Kufor som si chytila za rúčku a opatrne schádzala po schodoch dolu. Zišla som asi pätnásť schodov a ocitla som sa na medziposchodí. Zahla som opäť vľavo a zišla na prízemie. Pri recepcii, na druhej strane haly, som zbadala Lesie so Samom. Lesie držala v ruke škatuľku, asi s koláčmi, a niečo hovorila recepčnej. Znelo to, akoby to od nej recepčná nechcela prijať. Ostala som stáť, Lesie nakoniec krabicu položila na recepčný stolík, milo sa usmiala a spolu so Samom kráčali smerom ku mne. Na tvárach sa im jagali úsmevy plné radosti a šťastia. Mali za sebou svadobnú noc a zrejme ju prežili v pokoji.

„Ahoj lásko," zvolala Lesie, keď už boli takmer pri mne. Začervenala som sa, pretože na takéto oslovenie som nebola zvyknutá: „Čaute hrdličky," vysypala som. Sam sa pousmial a Lesie ma objala: „Tak ako si sa vyspala?" zaujímalo ju.

Zamyslela som sa: „Hm, dobre. Až  na tých pár nejasností, čo sa týkajú tejto noci." Dodala som pobavená, a oni sa obaja zasmiali.

„Ani sa nečudujem," dodala, tak trochu sarkastickým tónom Lesie. Za Samom prišiel akýsi vysoký chlapík, na chvíľu sa mi zdalo, že to bol ten jeho svedok. Sam sa teda odpojil a my sme ostali samy.

„Zaujímalo by ma, prečo stískaš v ruke tamto?" Šepla Lesie popri tom, ako ukazovala na moju pravú ruku.

„Ach bože, sova!" pomyslela som si.

Pozrela som na ruku so slovami: „To by zaujímalo aj mňa. Našla som ju dnes ráno pred dverami. To je jedna z nejasností. Nerozumiem, ako sa tam dostala! Ďalej nechápem, ako som sa dostala v noci do izby a kto ma prezliekol, rozpustil mi vlasy.“ Lesie ostala zarazená. Hľadela na mňa, akoby som mala nevyliečiteľnú chorobu, ktorá sa prejavovala obrovskými vyrážkami na mojej pleti.

„Ty to nevieš?" opýtala sa prekvapene.

Zmraštila som obočie: „A čo by som mala vedieť? Ty nebodaj o tom niečo vieš?" zarazilo ma.

„Nevieš, kto Ťa odprevadil?" zaujímalo ju.

„Nooo, neviem, preto sa pýtam." Podišla ešte bližšie ku mne, vytrhla mi z ruky sovu.

„Aha. A toto nie je mimochodom od..." nedokončila, pretože som ju stihla prerušiť.

„Áno, od neho. Nevyslovuj to meno, prosím. Od môjho dávneho priateľa." Ostala zamyslená a ešte stále hľadela na tú vec, ktorú stískala vo svojich rukách.

„Tak už mi povieš, komu mám poďakovať za odprevadenie?"

„Neviň ma za to, ale bol to chlap. Videla som Ťa odchádzať hore v neskorej nočnej hodine s nejakým chlapom. Neviem kto to bol.  Nepoznala som ho. Asi nejaký Samov priateľ."

Moje telo prenikol strach: „Do riti!" Takmer som vykríkla.

Lesie mi vrátila sovu.: „Prepáč, mrzí ma to. Myslela som si, že Ťa odprevadí len pred dvere a nepôjde ďalej. A nakoniec, možno sa tak aj stalo, a v konečnom dôsledku si sa prezliekla sama, len si to nepamätáš."

Zamyslela som sa, poobzerala nervózne po hale, akoby som ho hľadala: „Neviem. Ja fakt neviem," dodala som zúfalo. Síce som čosi popila, ale žeby až toľko?

„Tak možno, teda určite, sa časom rozpamätáš, zlatko."

Fňukala som: „Kiežby, Lesie, kiežby. Možno si spomeniem. Ale čo potom tá sova pred dverami?" Položila som otázku, na ktorú sme nevedeli odpoveď, a tak znela dosť divne.

„Tak tomu nechápem ani ja."

Vtedy ma napadlo: „Nebol na zozname, Lesie? Nepozval ho Sam? Vieš, pracujú v rovnakej brandži, tak možnože. Hm?" Žiarila som bleskom, ktorý ma práve osvietil.

„No vidíš! Pozriem sa, doma mám ten presný zoznam hostí, ktorí sa mali zúčastniť hostiny. Mrknem sa na to a ozvem sa Ti!"

Sálala som potešením z možného úspechu. Objednala som si taxík, rozlúčila som sa so Samom a Lesie, poďakovala za skvelú zábavu. 

Nasadla som do taxíka, šofér vtrepal môj kufor na zadné sedadlo a silno zabuchol dvere. Celú cestu bol akýsi nervózny, ale našťastie ma doviezol domov šťastlivo. Doma som sa umyla, konečne odlíčila svoj prehnaný make up a prespala celé poobedie. Zobudila som sa okolo pol šiestej aj to na dupot detí v byte nad tým mojím. Pomaly som sa dostala z postele a uvarila čaj. Vonku ešte svietili posledné lúče teplého slnka. Sadla som si na balkón a vychutnávala tú atmosféru posledných minút toho dňa.

Vybaľovala som veci z kufra, keď mi zazvonil telefón: „Mám to!“ zvrieskla v ňom Lesie: „Bol pozvaný! Ale týždeň pred svadbou svoju účasť odvolal, vraj kvôli práci. Volal vtedy Samovi.“

Zmraštila som výraz na tvári: „Ach, škoda. Takže to on byť nemohol...“ Poznamenala som a rozlúčila sa so smutným hlasom. Povybaľovala som si veci, všetky som odložila na miesto. Neustále mi však v hlave vŕtala otázka: „Odkiaľ? Odkiaľ sa vzala?“ nepoznala som však odpoveď. Ju, sovu, som položila na stolík, ktorý som mala pri dverách bytu. Zapla som televízor, akurát bežali správy zo sveta. Prezliekla som si pohodlné tepláky, biele tričko s čiernym anglickým nápisom: „I will let you go.“ Pripravila som si zeleninový šalát, pohár vody a zvalila sa na pohodlný gauč krémovej farby. Nohy som si vyložila na stôl a snažila sa sústrediť na to, čo práve vysielali. Vychutnávala som si šalát. Najprv som povyjedala všetky paradajky a potom som dojedla zvyšok. Nakoniec som to vzdala, prepla som na iný kanál a tri hodiny civela na film. Na romantiku. O láske, priateľstve, ťažkom vzájomnom pochopení.

„Zaspala som!“ Bolo o päť minút pol deviatej, a ja som ešte ležala v posteli. A to som  už o deviatej mala byť v kaviarni. Vyhrabala som sa spomedzi perín, nahádzala do seba mlieko s musli, umyla si tvár a zuby, obliekla si kvetované šaty a nastokla cyklamenové lodičky. Do kabelky som nahádzala len všetko potrebné. Pri zamykaní dverí som si spomenula, že som zabudla na telefón, ktorý som celú noc nabíjala. Opäť som teda odomkla a bežala poň. Odpojila som ho, hodila do tašky a opäť zamykala dvere. Zbehla som dole po schodoch. Už som šla stisnúť kľučku, keď ma niekto z opačnej strany predbehol. Suseda. Akurát sa vracala so svojim psíkom z rannej prechádzky. V rukách držala vrecko plné bielych rožkov. „Mňaaam,“ pomyslela som si. Tie som čerstvé nemala už veľmi dlho, pretože mne sa ráno nechcelo vstávať a už vôbec nie bežať po ne do obchodu. Lenivosť. A bolo by asi dosť blbé, keby som si ich dávala kupovať susedám! Vykročila som na ulicu. Dnes bolo akosi veľa áut. Našťastie som to nemala ďaleko a tak som chodievala bežne pešo. Sem tam sa stalo, že ma vzal niekto z obsluhy, ale ja som sa predsa rada prešla. Veď už ako pubertiačka som sa občas chodila sama prechádzať, nie že by som nemala kamarátov, ale bavilo ma to. Pozorovať ľudí naokolo, sledovať ich a hľadať medzi nimi súvislosti. Vždy, keď som bola malá, som si myslela, že keď telefonoval jeden pán na pravej strane chodníka, tak telefonuje s pani, ktorá kráčala po opačnej strane cesty. Smiešne, ale to sú tie detské predstavy. A možno nie, možno som bola divná. Neviem. Možno aj hej, snažila som sa hľadať niekedy totiž až bizardné súvislosti. Nevadí.  Bola som to ja, originál mojej osoby, ktorú som v tomto svete stvárňovala.     

„Ahojte!“ zvolala som po príchode do kaviarne. Dievčatá už mali otvorené. Skontrolovala som bledučko ružové ruže vo vázach, povymieňala im vodu. Vytiahla som tabuľu spoza pultu, prepísala kriedou niektoré zákusky, ktoré sme ešte nemali na dnes hotové, a vyložila ju vpravo pred dvere. Ostala som tam chvíľu stáť a pomedzi lúče slnka hľadela na okoloidúcich. Jeden mladík, držal pri uchu telefón, hľadel na mňa a jemne sa usmieval. Premeral si ma pohľadom, ako ja jeho. Oblek a kravata. Dokonalosť! A vyleštené topánky! Pousmiala som sa, otočila na opätku a vošla dnu. Sadla som si za jeden stôl pri okne, vzala dnešné noviny a prelistovala ich. Začali chodiť prví zákazníci. Sedela som so založenými rukami a hľadela na dievčatá, ako obsluhujú. Zbadala som jednu, krásne oblečenú a namaľovanú, ženu s mužom v obleku. Až vtedy som si uvedomila, že ešte stále nie som namaľovaná. Zašla som do personálneho záchodu, postavila sa pred zrkadlo a použila špirálu na riasy. Prehrabla som vlasy a vyletela von. Akurát stál pri pulte akýsi mladík, asi v mojom veku.

„A vedeli by ste mi dať recept, prosím?“ započula som. Pomaly som prišla ku kase, oprela sa o pult.

„Recept na čo?“ opýtala som sa s prižmúrenými očami. Nie nahnevanými, ale plnými záujmu.

„Dobrý deň. Recept na smotanovú tortu, je výborná!“

Rozosmiala som sa: „Prepáčte, ale ste chlap.“

Zarazil sa: „Áno, to som. A čo je na tom?“

Rozosmiala som sa ešte väčšmi: „Ste chlap a chcete mi povedať, že si budete doma, asi z nudy, robiť moju smotanovú tortu s ananásom a piškótami?“ Jemne som postrčila Sally, aby ustúpila na znak, že to vybavím.

„A prečo nie?“ Hľadel na mňa a nechápal. Pozerala som sa mu presne do očí. Boli modré. Priezračné. Krásne! 

Vtedy ma napadlo: „Viete čo? Ten recept je tajomstvo podniku. Takže, len sem môžete prísť na tortu. Aj každý deň, nech sa páči a ochutnávať ju.“

Uškrnul sa, zaplatil a zmizol za cinkajúcim zvončekom nad dverami. Neprišiel. Odvtedy ten blondiak, s očami ako čisté jazierko, neprišiel. Nikdy. Ani keď som tam nebola. Povedala som totiž Sally, aby mu keď príde znova dala jeden kúsok torty zadarmo, za moje asi neprimerané správanie a tiež, aby mi povedala keď príde, aj keby som tam práve nebola. Ale neprišiel. Teda Sally sa o tom nikdy nezmienila.

Bolo pár týždňov po Lesinej svadbe. Kráčala som domov z kaviarne. Vychutnávala som si posledné lúče zapadajúceho slnka. Bežalo predo mnou malé dievčatko v ružových šatočkách s bábikou v ruke. Pred prechodom zastalo a čakalo, kým skočí zelená na semafore. Stála a mávala komusi na druhej strane. On rovnako, so širokým úsmevom, mával jej. Skočila zelená a ja som pobehla, aby som stihla prejsť. Dievčatko doslova letelo, vrhlo sa do náručia toho chlapa. Vtedy som pochopila, že to bol asi otec. Prešla som okolo, pohľad z malej som nespúšťala. Mala rozpustené, po pás dlhé, svetlé kučeravé vlasy. Bola krásna. Mohla mať tak štyri alebo päť rokov. Jednoducho bola rozkošná! Zabočila som do kvetinárstva, kúpila si kytičku tulipánov, ako som to ja zvykla. Vyšla som von, a ešte stále tam stála ona, on a nejaká žena. Pípla mi správa, a tak som ostala stáť a čítať si ju. Dočítala som, strčila telefón naspäť do vrecka v saku. To bola mama, písala že nasledujúci deň mám prísť na večeru. Chvíľu som tam ešte ostala stáť a sledovať ich. Tá žena na toho muž príšerne kričala, strčila mu akýsi batoh, zrejme dievčatka s vecami, usúdila som. Malá len hľadela do zeme a ešte stále stláčala v ruke bábiku. Zosmutnela. Nechápala som. Žena sa otočila smerom k ceste, vykročila, zastavila taxík a nasadla. Ani sa s tou maličkou nerozlúčila. Ani jej nezakývala. Tá malinká hľadela do zeme, muž hľadel na odchádzajúci taxík. Pokrútila som hlavou, vybalila tulipány. Dnes som kúpila biele, pretože moje obľúbené žlté nemali. Vytiahla som jeden spomedzi nich, podišla k malej, zohla sa a podala jej ho.

„Nebuď smutná.“ Usmiala som sa, ona vzala tulipán a tiež sa usmiala. Pohladila som ju po jemnom líčku. Mala hnedé očká, tak veľké! Zodvihla som sa, usmiala sa aj na toho muža. On nechápal rovnako, ako ja pred chvíľou, keď na neho jačala tá ženská. Prikývla som na znak lúčenia.

„Ahoj maličká a nezabudni na úsmev.“ zakričala som za ňou.

On jej niečo šepol. „Ďakujem!“ Zakričala jemným hláskom.

Asi jej povedal, aby poďakovala, ale pre mňa ten úsmev znamenal viac, ako slovo ďakujem.

„Za málo,“ žmurkla som. Nevedel zo mňa spustiť oči. Otočila som sa, prešla cez prechod. Opäť som sa za nimi obrátila. Teraz už v ľavej ruke stláčala bábiku a tulipán. Po pravej ruke držala otca. Kráčali opačným smerom, ako ja. Obrátila som sa späť a hľadela pred seba. Po chvíli mi to však nedalo a znova som sa za nimi pozrela. V tej chvíli sa pozeral aj on. Naše pohľady sa stretli, usmiali sme sa a otočili sa naspäť.

Vložila som tulipány do vázy a položila ju na stolík v obývačke. Upratala som si oblečenie, prezliekla som sa do teplákov a toho trička so zvláštnym nápisom.

Zazvonil zvonček: „Si doma?“ Bola to Lesie.

„Áno, samozrejme. Ideš hore?“ Pýtala som sa, zatiaľ čo som si viazala šnúrky na teplákoch, telefón som mala pritlačený k uchu o plece. Otvorila som jej.

„Vitaj!“ privítala som ju.

Celá zadychčaná sa vrútila dnu, až ma skoro vo dverách zvalcovala. Vyzula sa a bežala si sadnúť do obývačky. Len som sa za ňou vyklonila cez stenu.

„Lesie, si v poriadku?“ Neodpovedala. Vyzliekla si biely svetrík. Z kabelky vyťahovala akési zložky s papiermi. „Lesie!“ skríkla som.

„Zlatko, sadneš si už konečne ku mne?“ prosila.

Napustila som jej teda pohár vody a nespúšťala z nej oči. Sadla som si oproti nej do kresla. Stále šmátrala v papieroch. Položila som pred ňu pohár s vodou, no ona ho posunula nabok.

„Na nič si si nespomenula?“ vypleštila som na ňu oči, zatiaľ čo ona mi nevenovala ani jediný pohľad.

„Na čo by som mala?“ Konečne sa na mňa pozrela a prestala hrabať v tých spisoch.

„Na niečo zo svadby.“

Vyložila som si nohy na druhé kreslo: „Ahá. Áno, že som sa dobre bavila. Tancovala som aj s nejakým chlapom...“ „Nooooo, ako vyzeral?“ prerušila ma.

„Bol vyšší. Neviem, vek možno ako ja. Možno o niečo mladší. Fakt neviem, nepýtala som sa na to, pokiaľ si spomínam.“

„Bol v obleku?“

Rozosmiala som sa. „Veď bol na svadobnej hostine, tak asi že!“ Posledné slová som zdôraznila.

„Do kelu!“ zahrešila a opäť hľadala niečo v tých papieroch.

Na vrchu jedného som si všimla obrovský nápis: „Naša svadba – hostina.“ Vydýchla som: „Lesie, čo furt hľadáš?“ „Moja drahá, pozri sa!“ Vytiahla jeden papier spomedzi tých všetkých a strčila mi ho na stôl predo mňa. Vidíš to podčiarknuté meno?

„Ach Lesie, Teba to zaujíma viac ako mňa,“ podpichla som ju. Mala tam modrým perom podčiarknuté to meno. Meno môjho kedysi tak skvelého priateľa.

„To znamená?“ zarazila som sa.

„To znamená, že tam v ten večer bol.“

Ostala som prekvapená sedieť, hľadela som na Lesie a ona na mňa. „Takže, zrejme sme sa po toľkých rokoch aj videli. Vieš čo to je rokov? Viac ako desať!“ Nechápala som. Stretla som ho, ale nespoznala ho? On ma spoznal, díval sa na mňa s tým, že ma pozná a ani sa mi neprihovoril? Ja som sa možno tiež na neho pozerala, usmievala sa na neho, ale nevedela som, že to je on.

„Ja viem. Ale ver, že ak sa majú vaše cesty stretnúť, pretnú sa.“ Smutným výrazom som civela na Lesie. Do očí sa mi tlačili slzy.

„Nemá na neho Sam číslo? Nedokáže mu zavolať?“ Zúfalo som prosila.

„Neviem. Môžem sa ho opýtať, ale nemyslím si, že to bude dobrý nápad.“ Slzy mi stekali po tvári.

„Neplač.“

„Lesie, ono sa to nedá. Toľko rokov. Je to nespravodlivé! Musím nájsť na neho kontakt, lenže on nie je na žiadnej sociálnej sieti! Nemám ako. Potrebujem mu vrátiť tú sovu, nedokážem ju mať doma. Len tak.“

Lesie sa zamyslela: „Vieš čo si myslím? Že teraz je rad na Tebe. On ju mal doma toľké roky, teraz ju máš mať doma ty! To si myslím ja. Možno preto Ti ju opäť požičal. Ak sa znova stretnete, môžeš mu ju vrátiť.“

Preplakala som celý večer. Zdalo sa mi to tak nepochopiteľné! Nespravodlivé. Aj keď som sa chcela znova zaľúbiť, nedalo sa. Toľké roky, proste nič. Akoby som čakala na niečo, čo nebude, ale čakala som na to. Nasledujúci deň som sa rozhodla, že vezmem sovu do kaviarne, keby náhodou prišiel. Vystavila som ju na do výkladu tak, aby som mala na ňu výhľad. To plyšové zvieratko tam stálo a čakalo. Čakali sme spolu na majiteľa. Poobede som navštívila mamu a rozpovedala jej o svadbe Lesie. Čo sa stalo. Ani ona však nechápala. Nechápal nik. Rozhodla som sa, že začnem pátrať. Vytiahla som staré listy od neho, opäť som pri nich preplakala večer, ale snažila som sa nájsť aspoň starú adresu. Nič. Žiadna zmienka, žiaden dôkaz. Prelistovala som si od neho všetko, no nenašla som vôbec nič. A tak som to opäť vzdala.

                Prišla jeseň. Na týždeň som zavrela kaviareň a dala všetkým voľno. Ja som si potrebovala trošku oddýchnuť. Zavrela som, ale sovu som nechala tam. Vo výklade. Prvý deň dovolenky som sa rozhodla, že si pôjdem nakúpiť nejaké oblečenie. Cestou domov som sa zastavila v kvetinárstve a kúpila ruže. Mali novinku. Biele ruže. Snehovo biele. Také tu ešte nemali. Boli sme pomerne malé mesto na pestrý tovar, čo sa týkalo kvetov. Myslím si, že v tom kvetinárstve nebol veľký obrat. Nemali moc stálych zákazníkov, zato ja som patrila medzi to málo. Chodila som tam pravidelne. Zbožňovala som totiž kvety a navyše v mojej kaviarni sa to vyžadovalo. Vyšla som von. Mala som plné ruky tašiek. Obzrela som sa po okolí a zbadala som opäť to dievčatko! To dievčatko spred pár mesiacov. Presne tu som ho stretla. Vyčarila som úsmev. Stála tam s tým istým mužom a niečo mu rozprávala. Držali sa za ruky. A ona držala presne tú istú bábiku, čo vtedy. Podišla som k nim a pozdravila sa.

„Ahoj. Vidím, že dnes máš na tváričke úsmev.“ Dievčatko ma po chvíli spoznalo a objalo ma. Pozerala som na toho chlapa a on civel na mňa. Pomedzi tašky a jej objatie som predrala ruku a snažila sa ju objať. Následne som sa k nej zohla.

„Prosíš si kvietok?“

 „Áno.“ potešila sa.

Všetky tašky som položila na zem, pozrela na toho chlapíka, a nesmelo jej vytiahla jednu bielu ružu. Keď zbadala, že jej podávam ružu, schmatla ju, potiahla otca za ruku: „Oci, pozri ruža. Tie má Tvoja kamarátka najradšej.“

„Áno Violet. To máš úplnú pravdu.“ usmial sa otec. Takže Violet. Otočila sa opäť na mňa.

„Ale ona má najradšej červené. Také nemali?“ Zaujímalo ju, no mňa to rozosmialo.

 „Vieš Violet, aj ja mám najradšej červené, ale dnes tieto ponúkali ako novinku, tak som si povedala, že si ich na skúšku vezmem.“ vysvetlila som jej.   

Ostala som pozerať na chlapa v obleku. Nechápala som. On zrejme tomuto všetkému tak trochu rozumel, no ja nie. Postavila som sa, pozrela na neho pohľadom nenávisti, pretože on vedel a ja nie, a pozdravila som sa.V bruchu som pocítila motýle. Pridala som do kroku a hľadala v taške kľúče. Otvorila som. Celá som sa triasla. Len čo som zabuchla za sebou dvere, oprela som sa o stenu a postupne sa po nej zošuchovala až dole na dlažbu. Sedela som na studenej podlahe, fňukala. Slzy sa mi kotúľali po lícach a padali na vystreté stehná. Pomaly som zodvihla hlavu. Pozrela sa na seba do zrkadla oproti. Rozmazaná špirála mi začiernila celé líca. Pozerala som na seba, ako plačem. Pripadala som si, tak sama! Akoby ma všetci opustili. Ostalo ticho. Ani som nemukla. Po schodoch bolo počuť dupot. Niekto prichádzal priamo k mojim dverám. Zmeravela som. Utrela som slzy a prehrabla si strapaté vlasy. Triasla som sa. Zaklopal. Jemne. Vstala som a opatrne stlačila kľučku. Pootvorila som dvere. Stála tam malá Violet s rukami založenými za chrbtom. Usmiala som sa a kľakla si k nej. Hľadela som jej do očí. Doplo mi. Doplo mi, koho dcéra to je. Mala oči, ako on. Ako ten chlap v obleku na ulici. Úplne rovnaké. Bola ticho. Nevydala ani hláska. Pohladila som ju po hlávke.

„Violet,“ šepla som.

Jej očká sa rozžiarili: „Ocino posiela toto.“

Takže áno, je to jej otec. Stála tam ona, jeho dcéra, a podávala mi malú ružu spoza chrbta. Presne takú, akú som milovala. Červenú, až do bordova. Najprv som premýšľala, či ju prijmem. Pomaly som k nej však natiahla ruku. Violet mi ju vrazila do rúk. Ovoňala som ju. Typická sladká vôňa. Vždy som od neho dostávala len ruže, ktoré voňali. Nesmela som však myslieť na to, čo bolo. Zodvihla som prst na znak, aby počkala. Odložila som ružu na drez a siahla po muffinach, ktoré som stihla včera večer narýchlo napiecť. Vzala som tri z taniera, vložila ich do plastovej krabičky a posypala ich cukrom. Krabičku som prikryla svetlo ružovou servítkou a podišla k dverám. Opäť som sa k nej zohla a podala jej ju.

„Páči sa Violet. A poďakuj ockovi.“ Vložila som jej krabičku do drobných rúčok...

Pohľad späť

                Dočítala posledné slovo, pretočila stranu a založila ju záložkou. Knihu starostlivo vložila do tašky a zatiahla zips. Skontrolovala čas na telefóne, no nedokázala si ho zapamätať. Motýle v bruchu jej preletovali zo strany na stranu. Vystúpila z autobusu, no ešte stále si nevedela vysvetliť to silno tlčúce srdce. Bilo tak, ako ešte nikdy pred tým. Ako nikdy pred tým, keď sa s ním mala stretnúť. Kráčala po ulici. Obyčajne chodila rýchlou chôdzou, ale dnes kráčala celkom nadrobno. Pomaly, z nohy na nohu. Každý jeden krok si snažila zapamätať. Slnko jej pálilo na čierne džínsy, no ona teraz vnímala čosi celkom iné. V každom výklade sa obzerala. Prešla cez prechod a zamierila na miesto. Už bola tak blízko. Popravila si vlasy a snažila sa vnútri skľudniť.

                Okuliare si založila do vlasov a usmiala sa. Nahodila priateľský pohľad a jemne pozdravila. Srdce bilo a takmer praskalo radosťou. Radosťou, že ho môže opäť, po tak dlhej dobe, vidieť. Neustále sa usmievala. On ju privítal prezývkou, akú jej kedysi daroval. Sedeli pri stole, boli kúsok od seba. Zrazu všetok strach opadol. Sedela uvoľnene a hľadela na jeho čistú tvár. Pohľadom preletovala zo strany na stranu, pretože dnes sa chcela ešte priamym pohľadom vyhýbať. Prečo? Pre istotu. Postupne skúmala jeho tvár. Zdala sa jej akási iná, pozmenená. Úsmev a pohľad však ostali rovnaké. Vyzeral tak spokojne. Sedel pri nej, a občas odbehol. Väčšinu času sedel pokojne, sem tam mu zablúdili prsty na svetlé džínsy do diery na kolene. Možno nervozita, možno sila zvyku. Ona neustále žmolila koniec svojho vršku. Inak však vládol kľud a príjemná atmosféra. Bolo to stretnutie, na ktorom si potrebovali toho mnoho povedať. Obaja sa totiž, tak trochu, za ten čas zmenili. Ona mu porozprávala o svojich perličkách, posťažovala sa, pretože v ňom videla, ako vždy, dôveru. On si priznal zopár chýb a poučil sa z nich. No čo bolo nesmierne dôležité, obaja sa usmievali a sem tam si aj na niečo zaspomínali. To kvôli pokoju, ktorý medzi nimi vládol. Jemu občas zostal pohľad visieť na jej tvári, no ona si to snažila nevšímať. Vedela, že ju má rád a tak isto mala rada aj ona jeho. Kedysi jej predsa záležalo na tom, aby bol v budúcnosti dobrým mužom. A to sa pomaly, ale isto, stávalo skutočnosťou. Pravdepodobne, už našli sami seba. On určite. Poučil sa totiž z minulosti a ona taktiež. Na konci sa objali. Silno. Presne tak, ako vždy - kedysi...  

Naše posolstvo

"Povedzme, že všetci začíname ako lode s neporušeným trupom. Potom sa nám všeličo stane a trup na niektorých miestach popraská." Opustia nás blízky, príde zrada, klamstvo, alebo len niekto bezhlavo odpovie jasným "nie" na našu otázku... Sem tam sa to stáva, že máme pocit, akoby nás vhodili do veľkého oceánu. Snažíme sa plávať, ale prúdy nás tlačia čoraz nižšie nadol. Stávame sa malými rybkami, ktoré plávajú kdesi na dne oceánu. Hľadáme cestu za svetlom, životom, ktorý je ako inak na súši. Snažíme sa bojovať, zápasiť, lapáme po dychu. Denne hľadáme riešenia, zákon zabudnutia, no nejde to. Plávame proti prúdu. Uvedomíme si, že nastalo trápenie, ktoré budeme musieť prekonať. Držať však v sebe zlosť je jed. Zožiera nás to vo vnútri.  Myslíme si, že keď niekoho nenávidíme, tak ho tým raníme. Ale nenávisť je krivá čepeľ a škodu, ktorú urobíme ostatným, spravíme taktiež aj sebe. Nesmieme sa však ani náhodou vzdávať! Musíme sa snažiť zo seba vyťažiť ten najlepší potenciál. Obyčajne to nie je ľahké, ale treba zamakať a popracovať na sebe. Aj v takejto situácii si treba veriť a dúfať. Pretože, silou myšlienky, vieme ovplyvniť až príliš veľa. V tej chvíli si však budeš myslieť, že tá bolesť nikdy neskončí. Ale najskôr ju do seba musíš vpustiť celú. Nemôžeš s tým bojovať. Je to väčšie, než ty sám. Musíš sa v nej topiť,  ale nakoniec začneš plávať. A každý nádych, o ktorý budeš bojovať, ťa posilní. A nakoniec? Prekonáš to. Začneš sa opäť budiť s úsmevom, vážiť si každý jeden deň. A čo je bezprostredné, nájdeš pokoj.

Predchádzajúca strana

     Sú dni, ktoré vnímam, ako obracanie strany v knihe. Akoby sa z pochmúrnych dní stávali pozitívne, dni plné relaxu, pohody, no hlavne šťastia...

     Pozastavila som sa a prehodnotila hodnoty. Čo je dobre, čo je zle? Celé mesiace sa ma snažili ľudia vrátiť na cestu, ktorou som kráčala doposiaľ. Mne sa však zdalo vskutku normálne to, čo robím a ako žijem. Preto som ich odmietala. Zdalo sa mi to predsa úplne rovnaké ako aj "pred tým." No,  dnes už viem, že to tak nebolo! Bola som iná. Akoby som žila v koži niekoho celkom iného. Ako som však na to prišla? Úsmev. Ten jediný pohyb úst, bolo to, čo sa z mojej tváre vytrácalo. Pri pohľade do zrkadla som denne pozerala do smutných očí. Žila som, ale keď si to tak spätne vezmem, tak ani nie. Akoby som žila len ten iný život. Život, ktorý nepoznám a nechcem spoznať. Avšak, vďaka ľuďom, ktorým na mne záleží, som späť, a taká, akou som kedysi bola. 

DOKONALOSŤ = jednoduchosť?

Denno denne žijeme medzi ľuďmi. Stretávame nové tváre, získavame nové skúsenosti a poznatky. Zoznamujeme sa, vytvárame priateľstvá či vzťahy. Vstupujeme do manželstiev, no často sa aj rozvádzame. Možno by sa všetky tieto pojmy dali nazvať jedným spoločným názvom HĽADANIE. Hľadáme seba, priateľov, kamarátov a ľudí, ktorí nám budú aspoň trošku podobní. Niekto hľadá súlad, iný zas opozitum, protiklad. Každý však hľadá jedno. Definovanie istej formy dokonalosti = JEDNODUCHOSŤ.
A tak nadídu dni, kedy nájdeme "spriaznenú dušu." Snažíme sa vedieť jeden o druhom všetko. Pozorujeme detaily, hľadáme porozumenie, lásku,no najmä spoločné záujmy. Začneme sa pravidelne stretávať, zdieľať spoločné zážitky a vytvorený smiech. Snažíme sa jeden druhému vyhovieť, a tiež hľadať vždy optimálne riešenia pre problémy. V tejto "prvotnej dobe" sa nesnažíme poukazovať na vlastnosti záporné. Presadzujeme klady. Veď predsa, tak nám to vyhovuje a všetko klape. Nepodozrievame z klamstva, nemáme pochybnosti o osobe, ako takej, a taktiež vidíme len dobro - ružové okuliare.

Prejde však istá doba, a spoznáme človeka nie len povrchne, ale aj vnútorne. Objavíme vnútro, ktoré je zrazu celkom iné, ako obal. Nehovorím, že je to tak vždy, ale často krát sa s tým stretávame. Už to nie je len ten príbuzný, čo hľadal šťastie, pochopenie, lásku. Pozeráme sa do očí, ktoré sme poznali dokonale. Chyba. Nie je to tak. Je v nich niečo, čo sklamalo, zradilo, odsúdilo. Zisťujeme, že to nie je tá celkom výnimočná osoba, ale že je to osoba ako každá iná, ktorú stretneme hoc aj na ulici. Premôže nás hnev. Nevedno či v samých seba, alebo v niekoho iného. Zostane zlomené srdce a oči pre plač. 

Ona preplače noci, zatiaľ čo on sa pokojne hrá na hrdinu, ktorý ovládol lode v prístave. Ona sa tým pretrápi, jedno ráno vstane a pomyslí si, že nechce byť taká. Spomenie si, že chce byť taká, akou bola pred tým. Nie, taká, akou sa stala. On sa v to isté ráno prebudí, uvedomí si, čo sa to vlastne stalo. Že stratil to, o čo tak bojoval a k čomu si ešte pred pár dňami hľadal cestu. Otvorí dvere a vyrazí von s celkom jasným zámerom. Ona otvorí dvere, a tiež nájde cestu. Nahodí úsmev a kráča po ulici. Obdivuje ľudí naokolo, všíma si maličkosti a kochá sa nimi. On kráča po ulici so sklonenou hlavou. V hlave mu víria stále rovnaké myšlienky. Nedokáže sa ich zbaviť. Dievča obdivuje motýle a dôkladne sleduje fontánu. Premýšľa akou silou padá voda. Snaží sa nájsť vo všetkom prepojenie. On ju však obchádza. Nevšimne si ju, no onedlho klope na jej dvere. Dostáva však odpoveď, ktorú by dnes chcel dostať ako poslednú. Kyticu poľných kvetov zahodí do najbližšieho koša a kráča smerom domov. Dievča sa rovnako dobíja jeho dverí, no necháva len odkaz s pozdravom. Už sa nestretnú. 

V srdciach ostanú rany, ktoré sa skôr či neskôr zahoja, no ešte vždy po nich ostane jazva, ktorá už tak ľahko nezmizne. Vždy, aj o niekoľko obrátených stránok v kalendári, bude daná osoba pripomínať situáciu. Časy, ktoré boli pekné, avšak niekde hlboko v mysli utkveje aj to, na obraz čoho všetkého to milé skončilo...

Nenechajme si ukradnúť šťastie. 

Nepatrný záchvev

Sedela uvelebená v stoličkovom kresle a čakala. Vedela totiž, že už zašla najďalej, ako len mohla. Už sa viac nemusela obávať takých dní, ktoré tvorili jej minulý život. Opretá o sedadlo, nie veľmi pohodlnej stoličky, si užívala slnečné lúče. Konečne si mohla naplno vychutnať ich intenzitu. Sem tam pofukoval teplý vetrík a strapatil jej vlasy. Ona ich však nezviazala do chvosta, nechala ich svojvoľne poletovať. S okuliarmi na očiach hľadela do ohnivej gule. Oči mala jemne privreté a kochala sa svetlom, ktoré na ňu dopadalo. Občas jej vietor podfúkol sukňu, no ona ju len hladko popravila a viac pozornosti jej nevenovala. Vtáky naokolo štebotali. Započula kroky. Bola to jeho chôdza. Pousmiala sa, zatiaľ čo stále smerovala tvárou k slnku. Rukou pošmátrala po stole a vložila si do úst posledný cukrík. Želatínu dôkladne požula. Kroky boli čoraz intenzívnejšie. Zastal... 

Uvedomila si, že všetok ten čas niečo znamenal. Bolo potrebné ho absolvovať, aby bola teraz šťastná. Stratila pár ľudí, no zopár ich aj získala. Počkala si. Vytrápil ju, no ona to akceptovala. Vedela predsa, že raz príde deň, keď si spomenie. A dnešok bol tu. Vnímala všetko. Každú jednu sekundu. Vžívala sa do nich a uchovávala ich pre budúcnosť. Pre budúcnosť, čo už dnes mohla existovať. Ten nájdený čas ju donútil premýšľať nad vecami, ktoré by mala ešte vykonať. Donútil ju prehodnotiť život a nájsť cestu iným smerom. Ďakovala za to. Našla sa. Našla seba a po stých mesiacoch aj lásku. Našla lásku zpred mnohých liet. Jeho.

Pocítila jeho pevnú dlaň na svojom pleci. Otvorila oči a zaklonila tvár, aby si bola predsa len istá. Bol to on. Stál priamo za ňou. Zložila okuliare, postavila sa priamo oproti nemu. Dali by sa rátať sotva milimetre. Utrela si slzu z líca a on si ju privinul k hrudi. Pritúlila sa, usmiala a tichým hláskom šepla: "Konečne." Ešte väčšmi si ju privinul a rozplakal sa. Vedel ako veľmi jej ublížil, keď ju nechal kráčať samú a on bojoval s inou. No taktiež celkom určite vedel, že už večnosť bude pri nej a vynahradí jej každý jeden deň, dvojnásobne.

Kto je ten (ne) známy?

     Vedela som, že ľudia klamú, ale aj tak som si vždy hovorila, že to predsa nie je až tak možné. Ľudia klamú v maličkostiach, to je viac než jasné, tu sa však vždy uspokojím s vetou z filmu Forrest Gump: "Malé klamstvo občas nezaškodí." Obyčajne sa však ľudia snažia veľkým klamstvám vyvarovať. Podaktorí ani nevidia dôvod v tom, prečo by mali klamať. Nikdy by som nepovedala, že budem musieť s niečím takýmto zápasiť. Avšak, stalo sa.

     Jedného dňa sa proste oprieš dlaňami o umývadlo, začneš civieť na svoju tvár do zrkadla a premýšľať. Pozeráš na seba, po lícach sa Ti kotúľajú slzy. Hľadíš na seba tak dlho, pokiaľ si nevyplačeš oči. A prečo? Pretože si opäť dôveroval/a, a ostal/a si zas len sklamaný/á. Hlavou sa Ti ženie jedna jediná otázka: Prečo? Nepoznáš však na ňu odpoveď. Nepoznáš ju teraz, nebudeš ju poznať zajtra ani pozajtra. Možno až o pár mesiacov, či rokov. Uvedomíš si, že si vlastne nepoznala toho pravého človeka, ale niekoho celkom iného. Dýchaš zhlboka a snažíš sa utíšiť myšlienkou, že to tak asi malo byť. Že sa Vaše cesty mali stretnúť len na chvíľu, možno aby ste niečo pochopili, alebo aby ste si začali vážiť ľudí, možno... Zvesíš hlavu, pretože už sa na seba nedokážeš pozerať, ako Ťa ten človek ranil a postupne zničil. Ty si očakával/a pochopenie, radosť, lásku a dôveru spojenú so šťastím. No nebolo to tak. Vlastne to bola len hra, v ktorej si sa stal/a akými komparzistom. Ako rýchlo si do hry vstúpil/a, tak rýchlo si z nej aj vystúpil/a. Nie však celkom dobrovoľne. Našiel/a si to, čo si hľadal/a, ale celé to bolo len akési dočasné. A najväčšiu ranu si schytal/a vtedy, keď si ho/ju najviac potreboval/a. Teraz sa však musíš naučiť žiť aj napriek sklamaniu. Musíš dokázať tomu, čo Ťa sklamal, že je na tom horšie ako Ty, lebo svet patrí sklamaným a nie tým, čo klamú a sklamali.     

     Aj keď už nič nebude tak, ako by malo byť, či bolo - musíš vstať a urobiť ďalší krok. Určite si budeš pamätať spomienky. Už len keď budeš prechádzať okolo istých miest, spomenieš si. Keď budeš večer zaspávať, pripomenieš si určitú situáciu. Možno Ti, ho/ju budú pripomínať, nejaké slová. Nehovorím, že každý deň, ale skrátka raz za čas Ťa niečo predsa len napadne. Nedá sa tomu vyhnúť. Veď určite bolo kedysi aj to pekné, no musíš sa odosobniť, vyjsť na ulicu a opäť sa usmiať. Nájsť potešenie v tom, že sa ráno prebudíš, že si zdravý/á - maličkosti. Lebo celý náš svet sa skladá z maličkostí, ktoré sa stanú neskôr veľkými vecami. Rovnako ako klamstvo. Z malého klamstva časom narastie to veľké.  

     Nemôžeš sa však neustále hnevať. Odpustíš. Aj keď Ti to možno bude chvíľu trvať, ale príde to. Pretože budeš chcieť nájsť vnútorný pokoj. Možno odpustíš už na druhý deň. Aj keď ešte nebudeš poznať odpoveď, odpustíš. Nájdeš tak blaho. Nájdeš potešenie v srdci. 

     Na záver budeš chcieť len poďakovať. Za to pekné, čo bolo, ale aj za to, že si sa mohol/a poučiť. Usmeješ sa úprimným úsmevom, ktorý bude vystihovať presne to, čo si prežil/a. Bolesť, ale aj radosť. Dvere ostanú otvorené, no nikdy nevieš, či sa ešte do nich vráti...

"Hádam, že to, čo sa stane na konci,

Ťa prinúti zamyslieť sa nad začiatkom."

Klamstvo, 

ešte nikdy nezaručuje, 

šťastný koniec.

Pamätaj.

Hodina v lavici

     Upreným pohľadom som hľadela na jeho tvár. Pozorovala som na nej všetky znamienka. Bolo to niečo, čo robilo jeho tvár odlišnou a špecifickou. Aj keď som od neho sedela asi na dva metre, aj tak som si to všetko dokázala všímať. Všetky ich preskúmať. Poznali sme sa. Nehovorím, že najlepšie, ale dosť dobre. S lakťami opretými o lavicu - sem tam som si preložila nohy a pomrvila sa na stoličke. Spolu so spolu sediacou spolužiačkou sme opravovali akési ruské písomky, béčkarskej triedy, štvrtákov. Vlastne, už sme len sčítavali body. Blížil sa koniec školského roku, no nám už svitalo aj na maturitu.
     Nedokázala som na ňom zotrvať pohľadom priveľmi dlho, lebo aspoň občas som sa musela vrátiť k písomkám predo mnou. Niekedy som sa pozerala na neho ja, a občas ušiel pohľad smerom ku mne jemu. Všímala som si detailné vyrysovanie rúk, kým on sa snažil niečo prečítať z ruskej učebnice a odpovedať profesorke na otázky. Jeho spolu sediaci do nej hľadel stále, no on pohľady striedal. Raz ho venoval mne, raz učebnici a občas profesorke. Svaly na jeho rukách sa napínali a uvoľňovali od sklonu jeho rúk. Sem tam si nimi prehrabol vlasy. Vtedy som získala krásny výhľad na jeho bicepsy. Bol tak mladý. Tvorili to roky, ale presne tie roky boli dôležité. Plus, keď sa nasčítali dni, bolo to dosť. Nemal vyrysované len ruky, ale celé telo. Dôkladne to bolo vidno už cez nohavice. Väčšinou nosil džínsy a pod nimi sa ukývali pevné nohy. Mal ich také preto, že bol športovcom. Jeho osobnosť ovládalo lyžovanie. Položil knihu na stôl a niečo si naťukal do iPhonu. Následne ho vložil späť do vrecka nohavíc, vzal knihu do rúk, oprel sa o operadlo stoličky a položil si učebnicu na stehná. Pohľady sa nám stretli. Usmiala som sa a následne zahanbila. Po chvíli pozrel na hodinky, pobalil všetky veci do batohu a pohľadom zotrval už len na mne. Neviem, aký som mala výraz. Zazvonilo. Obaja sme sa zdvihli a vyšli na chodbu.