Vedela som, že ľudia klamú, ale aj tak som si vždy hovorila, že to predsa nie je až tak možné. Ľudia klamú v maličkostiach, to je viac než jasné, tu sa však vždy uspokojím s vetou z filmu Forrest Gump: "Malé klamstvo občas nezaškodí." Obyčajne sa však ľudia snažia veľkým klamstvám vyvarovať. Podaktorí ani nevidia dôvod v tom, prečo by mali klamať. Nikdy by som nepovedala, že budem musieť s niečím takýmto zápasiť. Avšak, stalo sa.
Jedného dňa sa proste oprieš dlaňami o umývadlo, začneš civieť na svoju tvár do zrkadla a premýšľať. Pozeráš na seba, po lícach sa Ti kotúľajú slzy. Hľadíš na seba tak dlho, pokiaľ si nevyplačeš oči. A prečo? Pretože si opäť dôveroval/a, a ostal/a si zas len sklamaný/á. Hlavou sa Ti ženie jedna jediná otázka: Prečo? Nepoznáš však na ňu odpoveď. Nepoznáš ju teraz, nebudeš ju poznať zajtra ani pozajtra. Možno až o pár mesiacov, či rokov. Uvedomíš si, že si vlastne nepoznala toho pravého človeka, ale niekoho celkom iného. Dýchaš zhlboka a snažíš sa utíšiť myšlienkou, že to tak asi malo byť. Že sa Vaše cesty mali stretnúť len na chvíľu, možno aby ste niečo pochopili, alebo aby ste si začali vážiť ľudí, možno... Zvesíš hlavu, pretože už sa na seba nedokážeš pozerať, ako Ťa ten človek ranil a postupne zničil. Ty si očakával/a pochopenie, radosť, lásku a dôveru spojenú so šťastím. No nebolo to tak. Vlastne to bola len hra, v ktorej si sa stal/a akými komparzistom. Ako rýchlo si do hry vstúpil/a, tak rýchlo si z nej aj vystúpil/a. Nie však celkom dobrovoľne. Našiel/a si to, čo si hľadal/a, ale celé to bolo len akési dočasné. A najväčšiu ranu si schytal/a vtedy, keď si ho/ju najviac potreboval/a. Teraz sa však musíš naučiť žiť aj napriek sklamaniu. Musíš dokázať tomu, čo Ťa sklamal, že je na tom horšie ako Ty, lebo svet patrí sklamaným a nie tým, čo klamú a sklamali.
Aj keď už nič nebude tak, ako by malo byť, či bolo - musíš vstať a urobiť ďalší krok. Určite si budeš pamätať spomienky. Už len keď budeš prechádzať okolo istých miest, spomenieš si. Keď budeš večer zaspávať, pripomenieš si určitú situáciu. Možno Ti, ho/ju budú pripomínať, nejaké slová. Nehovorím, že každý deň, ale skrátka raz za čas Ťa niečo predsa len napadne. Nedá sa tomu vyhnúť. Veď určite bolo kedysi aj to pekné, no musíš sa odosobniť, vyjsť na ulicu a opäť sa usmiať. Nájsť potešenie v tom, že sa ráno prebudíš, že si zdravý/á - maličkosti. Lebo celý náš svet sa skladá z maličkostí, ktoré sa stanú neskôr veľkými vecami. Rovnako ako klamstvo. Z malého klamstva časom narastie to veľké.
Nemôžeš sa však neustále hnevať. Odpustíš. Aj keď Ti to možno bude chvíľu trvať, ale príde to. Pretože budeš chcieť nájsť vnútorný pokoj. Možno odpustíš už na druhý deň. Aj keď ešte nebudeš poznať odpoveď, odpustíš. Nájdeš tak blaho. Nájdeš potešenie v srdci.
Na záver budeš chcieť len poďakovať. Za to pekné, čo bolo, ale aj za to, že si sa mohol/a poučiť. Usmeješ sa úprimným úsmevom, ktorý bude vystihovať presne to, čo si prežil/a. Bolesť, ale aj radosť. Dvere ostanú otvorené, no nikdy nevieš, či sa ešte do nich vráti...
"Hádam, že to, čo sa stane na konci,
Ťa prinúti zamyslieť sa nad začiatkom."
Klamstvo,
ešte nikdy nezaručuje,
šťastný koniec.
Pamätaj.
