Jedného dňa som dostala do rúk karty so svojim osudom. Nehovorím, že by bolo zlé žiť "dovtedajší" život, no predsa. Boli to karty priateľstiev s čiernym písmom na jasne bielom lístku: "trieď!" Zamyslene som začala škrtať mená. Jedno za druhým. Zoznamy sa rýchlo zužovali, vyberala som totiž pravdu a skutočné nitky kamarátstiev. Všetko som dôkladne prešla s pohľadom upriameným na charakter. Netrvalo to príliš dlho. Stačil jeden večer. Ostala som unavená dúmajúc nad počtom, ktorý mi ostal. Vydýchla som a opäť sa nadýchla - mala som chuť začať odznova. Nie hneď, no aj tak.
Dni sa zmenili a moju nenávisť z posledných, nových, vystriedala radosť. Nieže by som si sťažovala, ale prežívala som ich celkom v prázdnote - sem tam ich obšťastnila nejaká zvláštnosť, no nič na extra pochvalu. Všetko sa pomenilo. Jedna správa, pohľad... Áno, spočiatku som našla útechu v pár vymenených správach, pri ktorých som si naozaj nemyslela, že budú deň čo deň pokračovať. Myslela som, že to bude ako obyčajne - pár dní si napíšeme "ako sa máme" a tým to skončí. No nie. Tu to bolo celkom inak. Otázka "ako sa máš" ani nepadla. Skrátka, nestalo sa tak. Naše rozhovory sa stávali čím ďalej, tým väčšmi dôvernejšími a pútavejšími. Našli sme spoločnú reč. Ty? Našiel si spôsob, ako začať. Keď som Ťa videla prvýkrát, po rokoch, jemne sa mi chvelo telo a to si ma ani nespozoroval. Akoby nejaký impulz čo šeptal: "áno Nikola, tvoja krvná skupina." Či vyrušenie zo sveta? Neviem. Všetko bolo také iné. Ako nikdy. Opätovne som sa snažila prehrávať si Tvoj hlas - bol tak príjemný, jedinečný. Hľadala som význam všetkých tých myšlienok, čo mi lietali mysľou. Čo všetko znamenali Tvoje vyslovené slová? Prečo? Prečo práve teraz a my dvaja ako kamaráti? Bolo to fajn. Začala som počítať dni, hromadiť fotky, spisovať naše spoločné zážitky. Naše prvé stretnutie? Ako nikdy pred tým. Žiaden z tých mnohých ma neukecal na turistiku. Tebe sa to podarilo. Vydala som sa s Tebou na výstup.
Naozaj sme ani jeden netušili, do čoho ideme. Mne však už maličkosti dokázali priblížiť s kým sa stretám, aký naozaj si. Utkvelo mi v hlave, ako si mi neustále opakoval, že si mám dávať na seba pozor. (Hlavne opatrne!) Bolo úžasné len tak s Tebou sedieť na vrchole a počúvať príbehy. Tie chvíle dôvery. Bolo skvelé sa s Tebou smiať a nachádzať nové možnosti ako napríklad ďalší náš výstup na malý "Everest" - označený tak len pre mňa. Snažila som sa čo to dalo. Vďaka Tvojej motivačnej nálade som to zvládala! Veď už keď si ma doviedol pod "kopec" mi v momente bolo jasné, že chcem ísť ešte vyššie a hneď! A na vrchole? Cítila som, že si dokázal, možno pre Teba takým málom, tak mnoho. Maličkosťou si ma dokázal obdariť blaženosťou. Sám si spozoroval, aká som šťastná, že môžem vidieť tú krásu dookola. Utvrdila som sa v ďalšej hodnote.
Horor u Teba? Naozaj som v hlave neustále hľadala spôsob ako začať. Ako sa Ťa aspoň "nechtiac" dotknúť. Nebola som si však, rovnako ako Ty istá, či by si to tak chcel aj Ty. Vraj ma nevieš prečítať? Nevadí! Aj tak som rada s Tebou prežila o jeden pekný večer naviac a vážila si to "málo" čo tvorilo celok.
Deň štvrtý som sa tak veľmi snažila vyhýbať priamym pohľadom - začínala som sa topiť v Tvojich tmavých očiach, až som im neušla. Popri tom som si všímala sánku, ktorá mala hranatý tvar a tvorila na tvári podstatu mojich pohľadov. Najkrajšia chvíľa rozlúčky, pred začiatkom študentského života, bola naša. Odkráčala som domov s úsmevom na tvári, mali sme už totiž svoje prvé tajomstvo. Stále som mala pocit, aké je všetko fajn. Konečne som našla dušu podobnú mojej a vymenila si s ňou číslo. Dušu, poznačenú zlom, no i tak hľadajúcu dobro.
Opäť som mohla tvoriť plány s Tebou. Mohla som znova hľadieť na oblohu a skúmať jej hviezdy. Proste som zrazu držala za ruku človeka, ktorým som si za tak krátku dobu bola istá. Prežívala som dobrodružstvo. Vážila si naozaj všetko. Pamätáš? Obaja sme chceli, aby to bolo inak. Inak ako to bolo vždy, doposiaľ. Cítila som sa byť sama sebou. Nemusela som riešiť opätky, lodičky, úžasné vlasy. Stačili tenisky, tričko a džínsy. Cítila som ako ma jednoduché myšlienky dostávali k tým hlbokým. Akoby som konečne potiahla za správny začiatok nitky priateľstva. To čarovné ticho, ktoré tento raz vládlo. Dobro, ktoré dokázalo aj mlčaním dodávať silu. Vedela som, že ani jeden sme to nemali doposiaľ úžasné, no želala som si, aby to naše priateľstvo také už bolo. Obaja sme predsa nechceli nič pokaziť, len dokázať spolu svetu, že sa to dá - nebyť zlým, v tomto zlom svete.
Chcela som Ti deň čo deň robiť radosť a aj v tých nie celkom top dňoch Ťa rozveseliť. Tak veľmi som si priala, aby sa naše dobré duše mali radi a vytvárali medzi sebou skutočné puto. Verila som, že ešte toho naozaj mnoho prežijeme. Verila som, že naplánujeme tú najlepšiu cestu s plnou knihou priateľstva, ktorú som začala písať a plniť našimi fotkami, kresbami, príbehmi. Viem, že je ťažké dôverovať, no ja som sľúbila, že nesklamem. Sľúbila som, že nie som taká ako tie ostatné. Áno, je to síce otrepané, ale ja už nedokážem len donekonečna plátať rany. Potrebovala som sa rán zbaviť a nahradiť ich tým časom. Neviem, možnože je akousi "chorobou" našej generácie vyhadzovať všetko staré, nepotrebné, avšak ja som Ti chcela darovať svoj čas, ktorý mám. Ten je predsa to najvzácnejšie, čo môžme niekomu venovať. Priala som si vedieť o Tebe mnoho, čo máš rád, spoznať sa.
Bolo to desať dní priateľstva so slovom ďakujem.Tvorila som knihu priateľstva, no ostalo v nej ešte mnoho prázdnych strán. "Hm, tak už vieš? V ten deň vytiahla kartu priateľstva s Tebou!" Nevedela som, čo bude ďalej, no verila som. Pomaly sa však chvíle začali vytrácať. Spočiatku to vyzeralo na trápenie, no neskôr som pochopila, že si si snáď vybral inú, lepšiu cestu. I keď som spočiatku pre Teba bola dievčaťom, ktoré je múdre, rozumné, pekné - to si si vraj vždy prial, odbočil si z cesty.
Niekde ku koncu by mala prísť vďaka. Ja by som chcela radšej vrátiť deň, keď som nakreslila obrys Tvojej postavy a odoslala Ti ju. Bol pri nej otáznik, na ktorý si sa nikdy neopýtal. Milovala som ten začiatok s plytkým textom, chápeš? No čas pokročil. Ďakujem Ti preto, za chvíle. Za zážitky, slová, myšlienky. Za to, že si ma málinko prinaučil inému chápaniu sveta, ľudí okolo seba. Za hudbu, ktorú som si zo zvedavosti večer púšťala do uší, lebo ma zajímalo, čo všetko ešte máš rád. Za letmé inštrukcie počas tmavej noci, keď smelietali po meste na kolesách skejtu. Za všetko, čo bolo s Tebou po prvý raz. Za žáner filmu, ktorý si vybral, za chvíle prežité s Tebou v tíme, za útočište ktoré som mohla s Tebou prežiť na zástavke, i keď mi bolo v hlave ozaj na nič, za objatia, pohľady, výstupy a bolo by toho mnoho mnoho.
Postupne sa slová začali vytrácať, padla slza. Mrzí ma to. Strácam Ťa, chcem aby si vedel, že Ťa mám rada. Cením si, že si mi ukázal časť Tvojho života. Že si si vybral práve mňa, ako tú ženskú, čo bude robiť Tvoj svet na malú chvíľu krajším, aj keď bude len kamarátkou s menom v zátvorke.
"Nechcem to hrotiť. Nechcem, aby sme niečo Ty alebo ja pokazili."
