Ľahla som si na matrac v pravo. Dôkladne som sa zabalila do spacáka, pretože som nenávidela tieto chatové spánky bez pocitu čistoty, a hodila sa ako tuleň k zemi. Mierne som si udrela hlavu, ale pod vplyvom temnej noci som sa len začala koktavo rehotať. Niečo na to zamumlal a medzi tým sa akosi vtesnal do stredu, medzi nás. Medzi mňa a ju. Ostatné baby v chatke už spali a tak sme sa len v tichosti po tme zhovárali. Bol síce unavený, preto dnes večer zablúdil k nám do ženskej chatky, ale odrazu tak nevyzeral. Šeptali sme si príbehy a v úplnej tichosti sa chichúňali. Občas slová musel zopakovať aj viackrát, pretože ležal na o čosi vyššom matraci, tak príliš tiché slová ku mne a nej až tak dobre nedochádzali. Po príbehoch plných smiechu, ale aj strachu nastalo ticho. Ona už zaspala. Podľa mňa si myslel, že už tuho spím aj ja, no nebolo tomu tak. V tichúčku som ležala a nevydávala ani hláska. Jeho pravá ruka jemne skĺzla o matrac nižšie k môjmu telu. Cítila som dotyk na spacáku. Opatrne som sa prevrátila na ľavý bok a vytiahla ruku zo spacáka. Preplietla som si spolu s ním prsty, no nemukli sme. Dychtivo som lapala po dychu. Stisol mi ruku a opäť ju uvoľnil, tak to opakoval raz on a raz ja - na striedačku. Palcom mi hladil dlaň. Po chvíli sa mi rozkotúľali po tvári slzy. Neustále som si však v hlave opakovala, že nesmiem fňukať. Nechala som ich preto len jemne stekať po lícach rovno do vankúša. Začal mi intenzívnejšie hladiť dlaň, no ja som nesmela dať na javo smútok. Hlavou sa mi preháňalo všetko po dobu násť rokov. Ako nadovšetko si ho vážim a čo pre mňa znamená. Všetko! On bol pre mňa začiatkom aj koncom.
Cítila som sa trochu vinne za to, že ležím v túto noc vedľa chlapa, ktorý ma dokonca hladí po zátylkoch ruky, pretože som mala priateľa. Na druhej strane som sa však utápala v myšlienke, že nie som až tak šťastná. Akoby som tušila, že strácam svojho mnohoročného kamaráta. Bála som sa. Tuhšie som mu zovrela dlaň a začala som si preháňať v hlave naše spoločné spomienky. Ako to vraj začalo v jednom paneláku
"o poschodie nižšie." Vlastne, ako sme občas spomínali na úsmevné chvíle, keď sme boli ešte pod srdcami našich mám. Ako, ony, spolu cestovali výťahom, zatiaľ čo sme sa my možno dotýkali cez kabáty jeden druhého. Ďalej naše detské časy, prvé písanie v škole, či nepodarené rátanie primitívnych príkladov na tabuli. Ako sme spočiatku zakaždým zlyhávali. Prvé kupačské spomienky, ako som skončila pod kýbľom vody a zazerala naňho azda tým mojim hlúpym pohľadom. V duchu som sa usmievala, keď som si spomenula, ako sme spolu opäť skončili v jednej triede na gympli. Ako sme sa spočiatku denne rehotali na jeho hrubom chlapskom hlase počas čítania literatúry. Postupne sme však vyrástli a riešili výzor, plesknutie po ženskom zadku či lásky. Každý akoby hľadal svoju cestu, no nie vždy bola úspešná. Vlastne, len veľmi zriedka takou bola. Časom sme prekonali večer plný tanca, po ktorom dostal za úlohu, od môjho otca, aby ma strážil v tmavých nočných mestských uliciach. Ranné prebúdzanie sa v jednej izbe, ale aj to, ako som hľadela na jeho chrbát a predstavovala si, keby to tak bolo častejšie, avšak cez to ako mama spočiatku ani nechápala koho som to privliekla. Až keď nás oboch zbadala vo dverách kuchyne pochopila, s láskou nám pripravila raňajky a kávu. Boli sme pre seba zlatom, sestrou či bratom. Dokázali sme vytočiť číslo toho druhého a plakať do telefónu. Jemu však nebolo potrebné povedať: "príď, potrebujem ťa," on to proste vycítil a aj v zrelej noci ma došiel objať na povzbudenie lásky.
Precitla som, a opäť som si začala uvedomovať, že nariekam. Stisla som mu ruku, no stisk mi už neopätoval. Zaspal. V mojej blízkosti. Zaborila som tvár väčšmi do vankúša a vnímala jeho dych. Bol tak pravidelný. Privrela som oči a nechala sa unášať dýchaním, čo uspávalo. Pomaly som si začala uvedomovať, ako veľmi sa máme radi. Čo všetko dokážeme pre seba robiť a ako si dokážeme nadať za životné stretnutia tých nesprávnych ľudí. Aké je to všetko cenné, aj keď mi povie, že som tučná. Začala som prudko dýchať.
Spokojnosť však vystriedala bolesť. Denné tlčenie srdca len pre neho. Ukrývanie myšlienok. Bolo však neskoro, kedysi som ho opustila. Bolo neskoro na všetko. Existoval už len pohľad ponad stôl. Žiadne objatie či rady, o ktoré by som dnes ešte väčšmi stála... Ako sa v jednom výroku hovorí; "Ak niekomu zlomíš srdce a rozpráva sa s Tebou naďalej s tým úžasom ako pred tým, ver mi, naozaj Ťa miluje." Ak skutočne to tvrdenie platí, tak to znamená, že ma mal naozaj rád. Dnes už viem, že snáď najradšej, ako doposiaľ ktorýkoľvek iný, a ja som hľadala stále navôkol, aj keď som to najlepšie mala hneď vedľa seba. Chýba.
