Hovorí sa, že objatie má cenu tisícich slov - z časti je to pravda.
Sú objatia, ktorými rozprávame, topíme sa v nich avšak sú aj také, ktorými človeka dokážeme odradiť, to sú tie chladnejšie. Neviem, či by sa dalo objatie nejako klasifikovať. Je to ťažké. Každé objatie je totiž špecifické. Dostávame sa k nemu v rodine, v kruhu priateľov, známych, lások... V našej kultúre sa k nim prikladajú za "povinnosť" bozky na obe líca - čo sa týka pozdravu žien s mužmi, ale taktiež žien so ženami. Preto, milým pánom, môže ostať po takomto zvítaní so ženou aj odtlačok pier na lícach. (smiech)
Objatie nás dokáže potešiť, dokáže veľa povedať. Vymieňame si ho pri radosti, žiali alebo len tak pri pozdrave. Ja osobne mám najradšej tie rodinné - s rodičmi a malou sestrou, ale ešte jeden "typ" veľmi obľubujem. Objatie, ktoré je tzv. nevypovedané. Keď obijmete človeka a snažíte sa už vyhrabať, keď však zrazu zistíte, že on Vás ešte stále tuho objíma. A tak sa ostanete topiť ďalej s hrejivým pocitom.
Ostatné už nechám na Vás. Vy sami viete, ktoré tak veľmi zbožňujete. :)
Ale, nezabúdajte na vrúcne objatia.
Usmievajte sa a hrdo objímajte ľudí naokolo !! ;)
