Bolo pár týždňov po Lesinej svadbe. Kráčala som domov
z kaviarne. Vychutnávala som si posledné lúče zapadajúceho slnka. Bežalo
predo mnou malé dievčatko v ružových šatočkách s bábikou v ruke. Pred
prechodom zastalo a čakalo, kým skočí zelená na semafore. Stála
a mávala komusi na druhej strane. On rovnako, so širokým úsmevom, mával
jej. Skočila zelená a ja som pobehla, aby som stihla prejsť. Dievčatko
doslova letelo, vrhlo sa do náručia toho chlapa. Vtedy som pochopila, že to bol
asi otec. Prešla som okolo, pohľad z malej som nespúšťala. Mala rozpustené,
po pás dlhé, svetlé kučeravé vlasy. Bola krásna. Mohla mať tak štyri alebo päť
rokov. Jednoducho bola rozkošná! Zabočila som do kvetinárstva, kúpila si
kytičku tulipánov, ako som to ja zvykla. Vyšla som von, a ešte stále tam
stála ona, on a nejaká žena. Pípla mi správa, a tak som ostala stáť
a čítať si ju. Dočítala som, strčila telefón naspäť do vrecka v saku. To
bola mama, písala že nasledujúci deň mám prísť na večeru. Chvíľu som tam ešte
ostala stáť a sledovať ich. Tá žena na toho muž príšerne kričala, strčila
mu akýsi batoh, zrejme dievčatka s vecami, usúdila som. Malá len hľadela
do zeme a ešte stále stláčala v ruke bábiku. Zosmutnela. Nechápala
som. Žena sa otočila smerom k ceste, vykročila, zastavila taxík
a nasadla. Ani sa s tou maličkou nerozlúčila. Ani jej nezakývala. Tá malinká
hľadela do zeme, muž hľadel na odchádzajúci taxík. Pokrútila som hlavou,
vybalila tulipány. Dnes som kúpila biele, pretože moje obľúbené žlté nemali.
Vytiahla som jeden spomedzi nich, podišla k malej, zohla sa a podala
jej ho.
„Nebuď
smutná.“ Usmiala som sa, ona vzala tulipán a tiež sa usmiala. Pohladila
som ju po jemnom líčku. Mala hnedé očká, tak veľké! Zodvihla som sa, usmiala sa
aj na toho muža. On nechápal rovnako, ako ja pred chvíľou, keď na neho jačala
tá ženská. Prikývla som na znak lúčenia.
„Ahoj
maličká a nezabudni na úsmev.“ zakričala som za ňou.
On
jej niečo šepol. „Ďakujem!“ Zakričala jemným hláskom.
Asi
jej povedal, aby poďakovala, ale pre mňa ten úsmev znamenal viac, ako slovo
ďakujem.
„Za
málo,“ žmurkla som. Nevedel zo mňa spustiť oči. Otočila som sa, prešla cez
prechod. Opäť som sa za nimi obrátila. Teraz už v ľavej ruke stláčala
bábiku a tulipán. Po pravej ruke držala otca. Kráčali opačným smerom, ako
ja. Obrátila som sa späť a hľadela pred seba. Po chvíli mi to však nedalo
a znova som sa za nimi pozrela. V tej chvíli sa pozeral aj on. Naše
pohľady sa stretli, usmiali sme sa a otočili sa naspäť.
Vložila som tulipány do vázy a položila ju na stolík
v obývačke. Upratala som si oblečenie, prezliekla som sa do teplákov
a toho trička so zvláštnym nápisom.
Zazvonil
zvonček: „Si doma?“ Bola to Lesie.
„Áno,
samozrejme. Ideš hore?“ Pýtala som sa, zatiaľ čo som si viazala šnúrky na
teplákoch, telefón som mala pritlačený k uchu o plece. Otvorila som
jej.
„Vitaj!“
privítala som ju.
Celá
zadychčaná sa vrútila dnu, až ma skoro vo dverách zvalcovala. Vyzula sa
a bežala si sadnúť do obývačky. Len som sa za ňou vyklonila cez stenu.
„Lesie,
si v poriadku?“ Neodpovedala. Vyzliekla si biely svetrík. Z kabelky
vyťahovala akési zložky s papiermi. „Lesie!“ skríkla som.
„Zlatko,
sadneš si už konečne ku mne?“ prosila.
Napustila
som jej teda pohár vody a nespúšťala z nej oči. Sadla som si oproti
nej do kresla. Stále šmátrala v papieroch. Položila som pred ňu pohár
s vodou, no ona ho posunula nabok.
„Na
nič si si nespomenula?“ vypleštila som na ňu oči, zatiaľ čo ona mi nevenovala
ani jediný pohľad.
„Na
čo by som mala?“ Konečne sa na mňa pozrela a prestala hrabať v tých
spisoch.
„Na
niečo zo svadby.“
Vyložila
som si nohy na druhé kreslo: „Ahá. Áno, že som sa dobre bavila. Tancovala som
aj s nejakým chlapom...“ „Nooooo, ako vyzeral?“ prerušila ma.
„Bol
vyšší. Neviem, vek možno ako ja. Možno o niečo mladší. Fakt neviem,
nepýtala som sa na to, pokiaľ si spomínam.“
„Bol
v obleku?“
Rozosmiala
som sa. „Veď bol na svadobnej hostine, tak asi že!“ Posledné slová som
zdôraznila.
„Do
kelu!“ zahrešila a opäť hľadala niečo v tých papieroch.
Na
vrchu jedného som si všimla obrovský nápis: „Naša svadba – hostina.“ Vydýchla
som: „Lesie, čo furt hľadáš?“ „Moja drahá, pozri sa!“ Vytiahla jeden papier
spomedzi tých všetkých a strčila mi ho na stôl predo mňa. Vidíš to
podčiarknuté meno?
„Ach
Lesie, Teba to zaujíma viac ako mňa,“ podpichla som ju. Mala tam modrým perom
podčiarknuté to meno. Meno môjho kedysi tak skvelého priateľa.
„To
znamená?“ zarazila som sa.
„To
znamená, že tam v ten večer bol.“
Ostala
som prekvapená sedieť, hľadela som na Lesie a ona na mňa. „Takže, zrejme
sme sa po toľkých rokoch aj videli. Vieš čo to je rokov? Viac ako desať!“
Nechápala som. Stretla som ho, ale nespoznala ho? On ma spoznal, díval sa na
mňa s tým, že ma pozná a ani sa mi neprihovoril? Ja som sa možno tiež
na neho pozerala, usmievala sa na neho, ale nevedela som, že to je on.
„Ja
viem. Ale ver, že ak sa majú vaše cesty stretnúť, pretnú sa.“ Smutným výrazom
som civela na Lesie. Do očí sa mi tlačili slzy.
„Nemá
na neho Sam číslo? Nedokáže mu zavolať?“ Zúfalo som prosila.
„Neviem.
Môžem sa ho opýtať, ale nemyslím si, že to bude dobrý nápad.“ Slzy mi stekali
po tvári.
„Neplač.“
„Lesie,
ono sa to nedá. Toľko rokov. Je to nespravodlivé! Musím nájsť na neho kontakt,
lenže on nie je na žiadnej sociálnej sieti! Nemám ako. Potrebujem mu vrátiť tú
sovu, nedokážem ju mať doma. Len tak.“
Lesie
sa zamyslela: „Vieš čo si myslím? Že teraz je rad na Tebe. On ju mal doma toľké
roky, teraz ju máš mať doma ty! To si myslím ja. Možno preto Ti ju opäť
požičal. Ak sa znova stretnete, môžeš mu ju vrátiť.“
Preplakala som celý večer. Zdalo sa mi to tak nepochopiteľné!
Nespravodlivé. Aj keď som sa chcela znova zaľúbiť, nedalo sa. Toľké roky,
proste nič. Akoby som čakala na niečo, čo nebude, ale čakala som na to.
Nasledujúci deň som sa rozhodla, že vezmem sovu do kaviarne, keby náhodou
prišiel. Vystavila som ju na do výkladu tak, aby som mala na ňu výhľad. To
plyšové zvieratko tam stálo a čakalo. Čakali sme spolu na majiteľa.
Poobede som navštívila mamu a rozpovedala jej o svadbe Lesie. Čo sa
stalo. Ani ona však nechápala. Nechápal nik. Rozhodla som sa, že začnem pátrať.
Vytiahla som staré listy od neho, opäť som pri nich preplakala večer, ale
snažila som sa nájsť aspoň starú adresu. Nič. Žiadna zmienka, žiaden dôkaz.
Prelistovala som si od neho všetko, no nenašla som vôbec nič. A tak som to
opäť vzdala.
