Sedela som na lavičke
a upreným pohľadom hľadela na jeho chôdzu. Bola dokonalá. Priama. Ladná,
no pritom tak taktná. Patrila športovcovi, ktorého futbal naozaj bavil. Keď bol
na ihrisku, dokázal podávať úžasné výkony. A neboli to výkony len v športovom
živote, ale i v tom osobnom. Nebol skvelý, verný chlap. To nie. Ale
aj keď takým nebol, presne vedel, čo v živote chce. Vedel, o čo sa
oprieť a na čom stavať. Čo bolo veľmi dôležité. Naučil ma, aby som
nerobila, všetko pre všetkých, pretože tak či tak to ľudia začnú zneužívať.
Neviem či som sa tým riadila dostatočne, ale snažila som sa. Aj keď nedokázal
byť verným, cez to všetko dokázal byť ohľaduplný, láskavý, vtipný, milý, ale aj
smutný. Dokázal mať naozaj rád a tiež dokázal človeku povedať, čo
k nemu skutočne cíti. Choval sa s úctou k maminke, doma pomáhal
s takými vecami, že u chlapov sa to len tak bežne nevidí. Dokázal byť
však aj agresívny, hlavne vraj vtedy, keď nemal po dlhšiu dobu nič sladké.
Vedel sa pozerať tým najtajomnejším pohľadom, aký som kedy zažila. Pripomínal
mi ním, akoby sa pozeral a pri tom veľmi tuho rozmýšľal... Mal kúsok do
veku dospelosti a tak si život, po pár sklamaniach, užíval. Jeden zo
záporov bol, že obľuboval dievčatá. No nie na mesiace, či rok, tam neexistovala
tá dôvera, ale na pár minút, hodín. Preto neviem presne povedať, či dokázal
skutočne ľúbiť. Myslím si, že to bolo pre neho trošku zložité. Aspoň
v tejto chvíli. Pretože aj keď by možno chcel, nedalo sa. Nie tu,
a nie teraz.
Za tých pár minút som si dokázala
uvedomiť dôležitosť tejto chvíle. Tušila som totiž, že raz pominie
a nebude, i keď som v kútiku duše verila v budúcnosť. Avšak,
chcela som si i tak práve tieto sekundy naplno užívať. Akoby mali byť
posledné. Snažila som sa vžiť do úlohy priateľky, ktorá je naozaj pre tento
večer len priateľkou. Privrela som oči a v duchu ďakovala. V živote
totiž nezáleží na tom, kto ti srdce zlomí alebo ti ublíži. V živote záleží
na tom, kto ťa opäť rozosmeje. A kto by bol povedal, že práve dnes budem taká
šťastná? Že tou nápravou pre mňa bude práve on?
Všetko bolo také krásne, nežné. Asi nikdy
predtým som si tak dotykmi a pohľadmi nebola istá, ako dnes. Vedel
o mne všetko. Denne som mu zverovala svoje pocity, túžby. Jednoducho momentálne
vedel o mne úplne všetko.
„Pozri, tu má oči,“ prerušil moje
dúmanie jeho hlas. Hovoril celkom potichu, ale v neskorej tichej nočnej
hodine som ho zreteľne počula, aj keď stál pár metrov odo mňa. Preložila som si
nohu cez nohu, upravila krátku priliehavú sukňu s farebnými kvetmi
a vyzula šľapku z nohy, ktorú som mala preloženú na vrchu. Zrak som
sa snažila upriamiť na jeho ruky, aj keď to bolo len pri pouličnom osvetlení
trošku zložitejšie. Postupne mi ukazoval jednotlivé časti akejsi vymyslenej
postavy. Ja som však len ďalej dúmala, nesmelo sa usmievala, a hlavou
prikyvovala na znak chápania: „A tu má ústa,“ pokračoval. Podišiel ešte kúsok
pred objekt, ktorý videl v malom kríku, chvíľu niečo hľadal a opäť
ukázal na akúsi dieru: „a toto by mohol byť nos,“ dodal. Ja som sa
s jemným úsmevom pozerala na neho a popri tom som sa snažila sústrediť
a nájsť niečo v tom kríku. A naozaj! Vyzeralo to ako malé stvorenie,
snáď strašidlo, ktoré civelo rovno na mňa, akoby mi chcelo niečo povedať:
„Počkaj! “ Zvolala som. Pozeral na mňa. Ruky mal zložené za chrbtom: „Tak už to
vidíš Nikoleta?“ Opýtal sa. Prikývla som a dodala jemné: „Áno.“ Otočil sa,
pozrel ešte raz na krík, dotkol sa ho, akoby ho chcel pohladiť a opäť sa
vracal späť ku mne. Pomaly, z nohy na nohu. Ja som sa však nezmohla na
viac, ako opäť hľadieť na jeho chôdzu a prechádzať pohľadom od tých
najkrajších očí až k zemi. Belasé oči, ktoré občas predstavovali radosť
a občas smútok. Oči, do ktorých som sa mohla pozerať nespočetné množstvo
minút bez toho, aby som zmenila uhol pohľadu. Poznala som ich vo viacerých podobách,
ale nikdy som ich nevidela naozaj vystrašené. A preto som si uvedomovala,
že má pokojný život. Aj keď pestrý, ale pokojný.
Kdesi pomimo sa ozývala hudba.
Zrejme vychádzala z nejakého klubu a bolo ju počuť až sem, do
mestského parku: „Ideme tancovať?“ Opýtala som sa, keď už bol takmer pri mne.
Hrala práve nejaká skladba od slovenského interpreta a tak som čakala, že
ostane stáť a zatancujeme si. „Nie, nejdem tancovať.“ Zaprel
a posadil sa tesne vedľa mňa. Aj toto povedal veľmi pokojne. Uškrnul sa: „Počúvaj.“
Ostala som teda sedieť s pohľadom zapichnutým do jeho tváre: „Na kolená,
na kolená, je je jeee.“ Šepkala som. A hľadala význam tejto pesničky. Našla
som ho. Privrela som oči a vrátila mu úškrn, ktorý predstavoval nenávisť.
Jeho tvár bola krásna. Jemná, a v tento večer aj plná nehy, ku mne.
Tušila som, že v túto chvíľu by bol so mnou najradšej niekde inde. „Prečo
nie? Poďme tancovať!“ Prerušila som ticho. Odvrátil tvár, pozrel do diaľky,
privrel oči: „Pretože neviem tancovať,“ odvetil. Sklonila som hlavu, napravila
si sukňu: „Ale jaaaj. Jasné, že vieš.“ Podotkla som. Položil ruky vedľa tela,
tak že sa malíčkom jeho pravá dlaň už dotýkala môjho stehna: „Neviem. Vy ženy
to viete. Viete krútiť bokmi a hneď to nejako vyzerá.“ Protirečil: „Vieš
Nikoleta, vieeeš?“ Posledné slovo natiahol, ako to on zvykol. Tichučko som
sedela a len som prikývla. Zosmutnela som. Pravou rukou ma ovinul poza
chrbát, zároveň sa prisunul ešte bližšie a ľavou rukou mi jemne prešiel po
holom stehne, čo vo mne vyvolalo opäť nadšenie. Oprela som sa mu o hruď,
hladila mu ruku a on mne nohu. Srdce mi búšilo nekonečnou radosťou. Cítila
som sa taká šťastná a chránená!
Mala som chuť si ľahnúť na lavičku
a zostať tam až do rána. Ale nestalo sa tak. Sedeli sme v objatí na
jedinej holandskej lavičke v parku a obzerali stromy nad nami.
Pripadali nám ako stromy trávy. Obrovské koruny plné listov nad nami
rozprestierali svoje konáre. V diaľke bolo počuť húkať sovy
a z druhej strany sa ešte stále ozývala hlučná hudba. Tu to však bolo
všetko také tlmené. Cítila som, akoby sa hľadali dvaja ľudia a v tejto
chvíli sa našli. Nesmeli však byť spolu, pretože heslo znelo: „Hlavne sa
nesmieme ľúbiť.“ Ale čo ak ho obaja nenávideli? Tvárili sa, že je všetko
v poriadku, ale v skutočnosti v ich hlavách to tak nebolo? A tak
ostávali len bozky, ktoré by chceli mať cenu, no nemohli. Dotyky, ktoré chceli
mať vášeň, no nemali ju schválenú láskou. A pohľady, ktoré naznačovali nevypovedané
slová. Bol tu smútok, ktorý však nesmel prekonať radosť z tejto chvíle.
Po dvoch ukecaných hodinách sme
sa zodvihli a kráčali k mestu: „Ja zájdem aj sama,“ podotkla som.
„Nie, odprevadím ťa,“ trval na svojom. Zrazu v polovici parku ostal stáť a pozrel
na oblohu. Vzala som mu ruku a položila si ju na zadok: „Takto to chceš?“
Opýtal sa. Zodvihla som hlavu a pozrela mu do očí: „Áno.“ Šepla som,
pretože som nechcela prekaziť to ticho. Potom som nechtiac zablúdila pohľadom
na oblohu a došlo mi. Bola krásna, priam nádherná! Plná hviezd: „Koľko
hviezd,“ vyslovila som jemným roztraseným hláskom. Chvíľu sme tam stáli
a hľadeli na šíre nebo bez jediného obláčika. Priezračné ako voda
v jazierku.
Kráčali sme za ruky, po chodníku,
na ľavej strane ulice. Navôkol vládlo ticho. Aj keď bol teplý júl, začínala
ma prepadať zima. Vytiahla som telefón z vrecka saka: „Dve hodiny.“
Oznámila som s rozžiarenými očami: „A ja som mamine povedal, že na dvadsať
minút.“ Zasmiali sme sa a pritiahol si ma ešte bližšie: „Vieš, že ideme
nelegálne?“ Spýtal sa zamyslene: „Nelegálne?!“ Jeho výraz mi prišiel trošku
smiešny, ale presne vystihoval našu situáciu. Prikývol a šibalsky sa
usmial. Pustila som mu ruku, vzdialila sa: „Tak idem na druhú stranu.“ Neisto
som na neho pozrela a kráčala asi meter od neho: „Áno Nikoleta?“ Pozerali
sme na seba: „No ja neviem, aby to nebolo nelegálne.“ Fňukala som. Pozrel sa okolo,
pokrútil hlavou, vystrel ruku smerom ku mne: „Poď sem.“ Vrátila som sa
a vložila svoju ruku do jeho. Cítila som zimomriavky po celom tele, no
snažila som si ich nevšímať. Sukňu som si takmer každým krokom sťahovala čo
najviac ako sa dalo na stehná, aby som nezamrzla. Kráčali sme mestom
k parkovisku, kde som mala zaparkované auto. Za ruky. Prešli sme stredom
všetkých vonkajších terás, obišli všetky lavičky, až na jednu, ktorú nabúral
a udrel sa do kolena. Chvíľu sa naň ešte sťažoval, ale mohol si za to sám.
Nemal vystrájať hovadiny a tlačiť ma do nej.
Na konci mesta, keď sme už boli
pri aute, sme zastali. Postavili sme sa oproti sebe a len tak,
v tichosti, si pozerali do očí. Presne tak, ako som to mala s ním rada.
Hľadel do nich tak hlboko, akoby sa v nich snažil niečo nájsť. Zdvihla som
sa na špičky a dala mu pusu na ľavé líce: „Nedávaj mi pusu na líce, daj mi
normálnu pusu.“ Chytil ma za ruky a pobozkali sme sa.
Hovorí sa, že žena dokáže byť
samé tajomstvo, až pokiaľ muž neovládne jej myseľ. On tú moju ovládol. Dokonale.
