"Povedzme, že všetci začíname ako lode s neporušeným trupom. Potom sa nám všeličo stane a trup na niektorých miestach popraská." Opustia nás blízky, príde zrada, klamstvo, alebo len niekto bezhlavo odpovie jasným "nie" na našu otázku... Sem tam sa to stáva, že máme pocit, akoby nás vhodili do veľkého oceánu. Snažíme sa plávať, ale prúdy nás tlačia čoraz nižšie nadol. Stávame sa malými rybkami, ktoré plávajú kdesi na dne oceánu. Hľadáme cestu za svetlom, životom, ktorý je ako inak na súši. Snažíme sa bojovať, zápasiť, lapáme po dychu. Denne hľadáme riešenia, zákon zabudnutia, no nejde to. Plávame proti prúdu. Uvedomíme si, že nastalo trápenie, ktoré budeme musieť prekonať. Držať však v sebe zlosť je jed. Zožiera nás to vo vnútri. Myslíme si, že keď niekoho nenávidíme, tak ho tým raníme. Ale nenávisť je krivá čepeľ a škodu, ktorú urobíme ostatným, spravíme taktiež aj sebe. Nesmieme sa však ani náhodou vzdávať! Musíme sa snažiť zo seba vyťažiť ten najlepší potenciál. Obyčajne to nie je ľahké, ale treba zamakať a popracovať na sebe. Aj v takejto situácii si treba veriť a dúfať. Pretože, silou myšlienky, vieme ovplyvniť až príliš veľa. V tej chvíli si však budeš myslieť, že tá bolesť nikdy neskončí. Ale najskôr ju do seba musíš vpustiť celú. Nemôžeš s tým bojovať. Je to väčšie, než ty sám. Musíš sa v nej topiť, ale nakoniec začneš plávať. A každý nádych, o ktorý budeš bojovať, ťa posilní. A nakoniec? Prekonáš to. Začneš sa opäť budiť s úsmevom, vážiť si každý jeden deň. A čo je bezprostredné, nájdeš pokoj.
