Prešla som na správne nástupište. Konečne sa blížilo štvojdňové voľno pre sviatok. Dostala som "prázdniny." Konečne som mohla zájsť domov. Tešila som sa na rodinu, priateľov a naše skromné mesto.
Zahlásili vlak a ľudia sa vynorili z podchodu jak včely z úľu. Všetci kráčali smerom ku mne a štebotali. Ja som tam však stála sama. V diaľke som zazrela rútiaci sa vlak. Čím bol bližšie, tým viac som si uvedomovala, približujúce sa voľné dni. Vlasy mi šľahali do tváre. Pridržala som si klobúk, lebo tlak prichádzajúcejo vlaku spôsobil vietor.
Pri vstupe do vlaku ma zaujal jeho úsmev. Obrovský a tmavé oči. Rukou naznačil, že mám nastúpiť. Pousmiala som sa, no popri tom som sa aj zahanbila. Cítila som, ako sa mi do líc nahrnula červeň. Po nastúpení som tašku zložila v uličke a on zastal s kufrom priamo vedľa mňa. Oprela som sa o okno kupé. On zotrval pri mne. Pozorovala som ľudí navôkol a uvedomila si, že na to, že je pred sviatkami, je vlak pomerne prázdny. Občas sa naše pohľady streli, avšak rýchlo boli aj odvrátené. Po chvíli som si vytiahla knižlu a začala čítať. On len jemne nakúkal a čítal text spolu so mnou ponad moje plece.
Na najbližšej zastávke sa v kupé uvoľnilo miesto. Vzala som veci a posadila sa. Ostal stáť. Občas sa ešte obzrel a tak som sa ho snažila skúmať len ukradomky. Premerala som si jeho postavu. Čisto biele tenisky, akoby nové, svetlo modré džínsy a tmavá bunda. Pôsobil skvele! Ešte stále som však mala v mysli ten jeho široký úsmev. Prišla stanica jeho výstupu, obzrel sa, venoval mi pohľad a odišiel...
