pondelok 20. apríla 2015

Hodina v lavici


     Upreným pohľadom som hľadela na jeho tvár. Pozorovala som na nej všetky znamienka. Bolo to niečo, čo robilo jeho tvár odlišnou a špecifickou. Aj keď som od neho sedela asi na dva metre, aj tak som si to všetko dokázala všímať. Všetky ich preskúmať. Poznali sme sa. Nehovorím, že najlepšie, ale dosť dobre. S lakťami opretými o lavicu - sem tam som si preložila nohy a pomrvila sa na stoličke. Spolu so spolu sediacou spolužiačkou sme opravovali akési ruské písomky, béčkarskej triedy, štvrtákov. Vlastne, už sme len sčítavali body. Blížil sa koniec školského roku, no nám už svitalo aj na maturitu.
     Nedokázala som na ňom zotrvať pohľadom priveľmi dlho, lebo aspoň občas som sa musela vrátiť k písomkám predo mnou. Niekedy som sa pozerala na neho ja, a občas ušiel pohľad smerom ku mne jemu. Všímala som si detailné vyrysovanie rúk, kým on sa snažil niečo prečítať z ruskej učebnice a odpovedať profesorke na otázky. Jeho spolu sediaci do nej hľadel stále, no on pohľady striedal. Raz ho venoval mne, raz učebnici a občas profesorke. Svaly na jeho rukách sa napínali a uvoľňovali od sklonu jeho rúk. Sem tam si nimi prehrabol vlasy. Vtedy som získala krásny výhľad na jeho bicepsy. Bol tak mladý. Tvorili to roky, ale presne tie roky boli dôležité. Plus, keď sa nasčítali dni, bolo to dosť. Nemal vyrysované len ruky, ale celé telo. Dôkladne to bolo vidno už cez nohavice. Väčšinou nosil džínsy a pod nimi sa ukývali pevné nohy. Mal ich také preto, že bol športovcom. Jeho osobnosť ovládalo lyžovanie. Položil knihu na stôl a niečo si naťukal do iPhonu. Následne ho vložil späť do vrecka nohavíc, vzal knihu do rúk, oprel sa o operadlo stoličky a položil si učebnicu na stehná. Pohľady sa nám stretli. Usmiala som sa a následne zahanbila. Po chvíli pozrel na hodinky, pobalil všetky veci do batohu a pohľadom zotrval už len na mne. Neviem, aký som mala výraz. Zazvonilo. Obaja sme sa zdvihli a vyšli na chodbu.   

nedeľa 19. apríla 2015

Porozumenie. Dôvera. Priateľstvo.

     Priateľstvo - vzťah, keď si dvaja ľudia slúžia jeden pre druhého. Sú to ľudia, ktorí si nezávidia, snažia sa pomáhať tomu druhému, bez nároku na opätovanie. Hľadajú pochopenie v očiach priateľa. Občas sa však stane, že sa to celé tak trochu "preženie". A poviem Vám, nie vždy to skončí zmierením po pár dňoch, či týždňoch. Niekedy to trvá, tak trochu dlhšie. Každý z nich si totiž musí prežiť isté obdobie, prejsť si problémami, či radosťami sám. A práve vtedy si uvedomia obaja skutočnú hodnotu toho druhého. Aj keď to občas trvá aj celé mesiace.
     "...ťažko sa mi s niekým ako si TY lúči ;( viem, že to nie je na veky nikdy ťa nenechám samú to si zapamätaj.
Veľmi som sa popálila a každý večer pred spaním si vyčítam ako som mohla, ako som to len mohla vôbec vypustiť z úst tie „sračky“ nepoznala som ťa videla som len seba. Potom som si uvedomila mnoho vecí  aký si vzácny človek a čo pre mňa znamená len objatie len slová “to zvládneme“  a Ľúbim ŤA. To ako dokážeme  spolu zdieľať smútok aj radosť. To ako sa dokážeme vcítiť jedna do druhej. Netuším ako to, že som na to prišla tak neskoro. Teraz s tým neurobím nič, len mi to dalo mnoho do života, a za to Ti patrí miliónové ĎAKUJEM!..."
= potom sa ocitnú papiere plné slov, pri ktorých neviem, či sa dajú nazvať útechou, alebo nie. Jedno však viem. Po prečítaní tých riadkov zistíte, že ste obaja urobili chybu. Lenže, nikdy nie je neskoro na nový začiatok, či pokračovanie! Takže, jednoducho sa len otrasiete, a idete ďalej. Začnete opäť hľadať spoločnú reč, zdieľať spoločné názory, a tešiť sa z tých maličkostí, ktoré sú pre dnešný deň maličkosťami, no jedného dňa sa stanú obrovskými skutkami. Spomienkami. Pamätáte si, ako ste sa kedysi spolu zabávali, ako ste si užívali mladého života. A chcete to vrátiť späť. Bojujete o úsmevy, láskavosť, dôveru - ktorá je tak dôležitá, až kým to, aspoň ako tak, nezískate späť. A potom? Potom si už len užívate každú chvíľu. Prečo? Pretože už viete, ako rýchlo dokážete o ňu prísť. A to už predsa vôbec nechcete. :) 

Zdieľajte, lajkujte, no hlavne čítajte moju kamarátku Allex. :)

http://tellastory3.webnode.sk/