Denno denne žijeme medzi ľuďmi. Stretávame nové tváre, získavame nové skúsenosti a poznatky. Zoznamujeme sa, vytvárame priateľstvá či vzťahy. Vstupujeme do manželstiev, no často sa aj rozvádzame. Možno by sa všetky tieto pojmy dali nazvať jedným spoločným názvom HĽADANIE. Hľadáme seba, priateľov, kamarátov a ľudí, ktorí nám budú aspoň trošku podobní. Niekto hľadá súlad, iný zas opozitum, protiklad. Každý však hľadá jedno. Definovanie istej formy dokonalosti = JEDNODUCHOSŤ.
A tak nadídu dni, kedy nájdeme "spriaznenú dušu." Snažíme sa vedieť jeden o druhom všetko. Pozorujeme detaily, hľadáme porozumenie, lásku,no najmä spoločné záujmy. Začneme sa pravidelne stretávať, zdieľať spoločné zážitky a vytvorený smiech. Snažíme sa jeden druhému vyhovieť, a tiež hľadať vždy optimálne riešenia pre problémy. V tejto "prvotnej dobe" sa nesnažíme poukazovať na vlastnosti záporné. Presadzujeme klady. Veď predsa, tak nám to vyhovuje a všetko klape. Nepodozrievame z klamstva, nemáme pochybnosti o osobe, ako takej, a taktiež vidíme len dobro - ružové okuliare.
A tak nadídu dni, kedy nájdeme "spriaznenú dušu." Snažíme sa vedieť jeden o druhom všetko. Pozorujeme detaily, hľadáme porozumenie, lásku,no najmä spoločné záujmy. Začneme sa pravidelne stretávať, zdieľať spoločné zážitky a vytvorený smiech. Snažíme sa jeden druhému vyhovieť, a tiež hľadať vždy optimálne riešenia pre problémy. V tejto "prvotnej dobe" sa nesnažíme poukazovať na vlastnosti záporné. Presadzujeme klady. Veď predsa, tak nám to vyhovuje a všetko klape. Nepodozrievame z klamstva, nemáme pochybnosti o osobe, ako takej, a taktiež vidíme len dobro - ružové okuliare.
Prejde však istá doba, a spoznáme človeka nie len povrchne, ale aj vnútorne. Objavíme vnútro, ktoré je zrazu celkom iné, ako obal. Nehovorím, že je to tak vždy, ale často krát sa s tým stretávame. Už to nie je len ten príbuzný, čo hľadal šťastie, pochopenie, lásku. Pozeráme sa do očí, ktoré sme poznali dokonale. Chyba. Nie je to tak. Je v nich niečo, čo sklamalo, zradilo, odsúdilo. Zisťujeme, že to nie je tá celkom výnimočná osoba, ale že je to osoba ako každá iná, ktorú stretneme hoc aj na ulici. Premôže nás hnev. Nevedno či v samých seba, alebo v niekoho iného. Zostane zlomené srdce a oči pre plač.
Ona preplače noci, zatiaľ čo on sa pokojne hrá na hrdinu, ktorý ovládol lode v prístave. Ona sa tým pretrápi, jedno ráno vstane a pomyslí si, že nechce byť taká. Spomenie si, že chce byť taká, akou bola pred tým. Nie, taká, akou sa stala. On sa v to isté ráno prebudí, uvedomí si, čo sa to vlastne stalo. Že stratil to, o čo tak bojoval a k čomu si ešte pred pár dňami hľadal cestu. Otvorí dvere a vyrazí von s celkom jasným zámerom. Ona otvorí dvere, a tiež nájde cestu. Nahodí úsmev a kráča po ulici. Obdivuje ľudí naokolo, všíma si maličkosti a kochá sa nimi. On kráča po ulici so sklonenou hlavou. V hlave mu víria stále rovnaké myšlienky. Nedokáže sa ich zbaviť. Dievča obdivuje motýle a dôkladne sleduje fontánu. Premýšľa akou silou padá voda. Snaží sa nájsť vo všetkom prepojenie. On ju však obchádza. Nevšimne si ju, no onedlho klope na jej dvere. Dostáva však odpoveď, ktorú by dnes chcel dostať ako poslednú. Kyticu poľných kvetov zahodí do najbližšieho koša a kráča smerom domov. Dievča sa rovnako dobíja jeho dverí, no necháva len odkaz s pozdravom. Už sa nestretnú.
V srdciach ostanú rany, ktoré sa skôr či neskôr zahoja, no ešte vždy po nich ostane jazva, ktorá už tak ľahko nezmizne. Vždy, aj o niekoľko obrátených stránok v kalendári, bude daná osoba pripomínať situáciu. Časy, ktoré boli pekné, avšak niekde hlboko v mysli utkveje aj to, na obraz čoho všetkého to milé skončilo...
