Stratený večer

„Nemyslím si, že to bude dobrý nápad,“ zložila a telefón nahnevane vhodila naspäť do veľkej bielej kabelky s čiernymi okrajmi. Vložila kľúče do zapaľovania, stlačila spojku a naštartovala. Zaradila jednotku, chcela zložiť ručnú no v tom telefón opäť zavibroval. Vyhodila teda rýchlosť, vylovila mobil z tašky a pozrela sa od koho je esemeska: „Mike?“ Šepla a nedočkavo nahadzovala heslo na odomknutie správ: „Budem ťa čakať na Mierovej o 18:20. Ak chceš, príď.“ Civela na telefón a ani nedýchala. Miešal sa v nej hnev s pocitom viny, ak sa tam predsa len neobjaví. Tresla telefón naspäť do kabelky, ktorá ešte stále ležala na sedadle spolujazdca, a opäť naštartovala. Hnevala sa sama na seba, ale zároveň aj na Mika. „Načo sa majú zas stretnúť? Aj tak to už nepomôže,“ myslela si. Hlavou jej behalo kopec otázok, ale pomaly usudzovala, že tam dnes predsa len pôjde a skončí to nadobro. Zaradila opäť jednotku, zložila brzdu a zamierila na Mierovú.

          Zaparkovala blízko kaviarne, ktorú kedysi pravidelne spolu s Mikom navštevovali, obula si červené ligotavé lodičky, pretože Ester najradšej šoférovala naboso,  našuchorila vlasy pred malým spätným zrkadlom a otvorila dvere auta. Vpredu videla stáť postavu podobnú Mikovej, no nebola si tým celkom istá, pretože bola otočená chrbtom.

Vystúpila. Tresla dvermi a zamkla auto. V tom si všimla zabudnutú kabelku na sedadle spolujazdca. Uvedomila si, že je momentálne taká pomätená, že na ňu jednoducho zabudla. Opäť teda auto otvorila a prehla sa po ňu. Schmatla ju aj spolu so svetríkom, keby sa náhodou za tú dobu ochladilo, a znova zamkla diaľkovým. Kľúče vsunula do malého vrecka v kabelke, vykročila na chodník a za sebou nechávala len ozývajúci  sa klepot po lodičkách na vysokých podpätkoch. Ulicou sa mihalo dosť ľudí, aj keď už bolo pomerne dosť hodín. Pozrela na zlaté hodinky: „Meškám, ale len 8 minút,“ pomyslela si. Osoba, na ktorú neustále skúmavo civela, podobná Mikovej postave, však ešte stále stála otočená chrbtom.

„Ahoj,“ prehlásila po chvíľke a klepot ihličiek na chvíľu ustál. Bol to on. Mike. Civel do mobilu a niečo čítal.

Strhlo ho: „Áááhoj.“ Horko ťažko dostal zo seba. Asi si myslel, že už ani nepríde: „Ideme sa prejsť alebo si sadnúť?“ Spýtal sa slušne.

„Sadnime si v parku na lavičku. To stačí.“ Poznamenala, prehrabla si vlasy, pohľad uprela k blízkemu parku: „Nezdržím sa dlho.“ Kráčali popri sebe ako tínedžeri na prvom rande, ktorí si naozaj nemajú čo povedať, a čakajú kedy skončí. Konečne došli k osamelej lavičke a Ester si sadla: „To budeš celý čas stáť?“ Spýtala sa vyčítavo: „Asi áno.“ Hlesol a v očiach sa mu zračili slzy. Asi prvý krát ho videla so slzami v očiach a tak celej tejto situácii celkom nechápala.

„Nedokážem bez Teba žiť. Chýbaš mi v mojom živote.“

Nočná ulica

          Sklonila som hlavu k hrudi. Privrela oči, pomedzi ktoré sa mi pretlačili slzy a začali sa kotúľať po mojich okrúhlych lícach. Jedinou vetou som si uvedomovala, že som momentálne stratila svoj svet. Jedinou vetou som stratila všetko, o čo som sa kedykoľvek v minulosti pokúšala bojovať. Pocítila som tlkot srdca a zvuk zmarených spomienok. Zrejme len pravidelný tlkot mi pripomínal, že ešte stále dýcham. Údery by sa dali v tom tichu rátať. Celá som sa od sklamania klepala.                         

         „Prepáč,“ ozvalo sa od oproti. Otvorila som oči, ale ešte stále som nechala hlavu sklonenú. On sa zatiaľ dotkol mojich rúk, ktoré som mala ešte stále uložené v zovretí na stole. Okamžite som ich stiahla a položila na stehná. Chvíľu som ešte zotrvala so sklonenou hlavou a hlboko dýchala. Cítila som, ako mi slzy kvapkajú na ruky. V mysli som, sa snažila znenávidieť túto chvíľu, no nešlo to. Nešlo to, pretože druhá strana neustále kričala, aby som sa dala dokopy, tu a teraz! Aby som sa prestala opúšťať a šla ďalej. Vytiahla som servítku spod príboru, ktorý ležal vedľa taniera. Mala ružovú farbu a tuším sa na nej črtali aj ruže. V tej chvíli mi to však bolo úplne jedno, aj keď som bola vášnivou zberateľkou. Schmatla som ju pomalým pohybom a asi prvý krát v živote som ju aj skutočne použila. Väčšinou som si ich totiž brala z reštaurácií a odkladala ako spomienky, no dnes som si s ňou utrela líca a pokrčila ju do guličky, ktorú som ešte pevne stlačila v dlani. Ešte raz som sa pozrela do jeho belasých očí. Boli smutnejšie, ale pritom prežívali radosť. Nedokázala som pochopiť, ako sa teraz cíti on. Ja som ho síce nie raz sklamala, ale nikdy som nedokázala len tak odísť, bez prepáč. On ho síce vyslovil, ale nebolo z neho cítiť ani len trošku ľútosti. 

            Servítku som si preložila do ľavej ruky, pravou som si odhrnula vlasy z tváre a v tichosti sa odsunula. Z kabelky som vyhrabala peňaženku a vyložila na stôl drobné.          

„Čo to robíš?“ Zaujímalo ho. No ja som mlčala. Nevydala som ani hláska. Odsunula som stoličku tak ďaleko, aby som sa mohla postaviť a opustiť stôl. Do jednej ruky som vzala kabelku a v druhej som ešte stále stláčala servítku. Neustále sa mi hrnuli do očí slzy, no nedokázala som len tak odísť a nepovedať už ani slovka. Vyčarila som teda ľahký pokrytecký úsmev: „Zbohom,“ dodala som a vykročila k dverám. 

         V diaľke som počula ako ešte pár krát zakričal počkaj, ale od stola nevstal. Zatlačila som do sklenených dverí, a vykročila na ulicu. Dvere sa pomaly zatvárali. Presne tak pomaly, ako sa uzatvárala ďalšia kapitola môjho života.  Zhlboka som sa nadýchla, pretrela ešte raz servítkou oči a odhodila ju do koša po pravej strane: „Zbohom.“ Zopakovala som dva razy. Prvý krát hlasno a druhý už tichšie.
           Vykročila som popri reštaurácii, ešte raz som pohľadom zablúdila dnu cez okná. Zazrela som, ako tresol do stolu, a vložil si hlavu do dlaní, ktoré mal v lakťoch podopreté o stôl. Hrdo som otočila hlavu, nahodila úsmev a vydala sa do nočných ulíc: „Vitaj nový život!“