Zazrela na moju štíhlu postavu a náhle odklonila zrak. Presne som videla ten pohľad, ktorým mi prebehla od hlavy až po lodičky, ktoré som mala obuté. Áno, schudla som. Ved kto by nie? Vôbec však nevenovala pozornosť jemu. Ležal tam a ona sa na neho ani nepozrela. Vŕtalo mi v hlave, či to je z nenávisti alebo toľkého smútku. Sklonila som hlavu, privrela oči a po líci sa mi skotúľala prvá slza. Hlavou mi prebehla spomienka, ako ešte nedávno kráčal okolo zástavky, na ktorej som sedela. Kráčal vo svojej uniforme. Vtedy sme sa ešte nepoznali. Rozplakala som sa a začala fňukať. Musela som opustiť izbu, aby som sa nezrútila. Vyšla som a pozerala cez priehľadné okná. Ona stála ešte stále otočená chrbtom a hľadela do okna. Ani jeden pohľad na neho. Zrazu som si uvedomila, aký je bezmocný. Vždy dokázal byť tak silný, mocný a odrazu sa to všetko zrútilo, zmenilo. Ostal slabým človekom, avšak ešte stále bojoval.Pokúšal sa. Posadila som sa na lavicu na nemocničnej chodbe. Zaspala som.
Zobudilo ma jemné hladkanie po pleci. Bol to lekár. Usmieval sa na mňa širokým úsmevom a jemným posunkom hlavy ukazoval na izbu. Vyletela som na rovné nohy a pozrela cez sklo. Videla som, ako sa hýbe. Prebral sa! Pozrela som na lekára a on prikývol. Stlačila som kľučku a vošla dnu. Potichu. Postavila som sa k posteli a nesmelo sa usmiala, len tak, jemne. Trasúcou rukou som mu pohladila čelo. Celá som sa chvela. Odrazu pohol rukou a chytil tú moju. Netušila som, či si ma pamätá, ale usudzovala som, že zrejme aspoň trochu áno. V tom vošla sestra a skontrolovala prístroje. Spýtala sa na Tracy, ale ja som ani len netušila, kam sa tá žena stratila. Skrátka, už tu nebola. Usmial sa na mňa a pozrel sa tým výnimočným pohľadom. Na chvíľu som zmeravela, no čoskoro som si uvedomila, čo ním myslí. Nahla som sa k nemu a on ma jemne pobozkal. Presne tak, ako kedysi. Uvedomila som si, že si ma pamätá. Silno som ho objala a začali sme bojovať. Spoločne.
