Prázdne slová, ako by to všetko chcela vrátiť späť. Kiežby
sa nemusela na neho pozerať cez tie zvláštne okuliare, ktoré jej nedávno sám
nasadil. Keby mohla robiť všetko to, čo naozaj cíti. Ach, keď ona sa vždy spoliehala, že ju to vždy bude niekde čakať. Myslela totiž, že to tam niekde bude už
naveky. A predsa. Nie. Spravil všetko preto, aby sa k tomu vrátiť už
nemohla. Nesmela. Stratil radšej všetky myšlienky behom jedinej cesty. Len
preto, aby už nemusel cítiť a vidieť to, čo kedysi tak veľmi miloval a potreboval. Kedysi, keď nevedel bez toho dýchať, zaspávať, či budiť sa. Bez nej.
Neexistovala
nuda, pekné dni boli zaplnené skromnými zážitkami, či výletmi. Tie smutnejšie plné
filmov, túlenia sa a popíjania čaju z veľkých šálok. Hej, presne z tých,
čo mali rovnaké. S medveďmi po boku, predstavujúcimi ich spoločné
začiatky. Spoznávanie a radovanie sa z každej spoločnej chvíle. Ona
milovala, keď jej hladil dlhé vlasy, občas vtlačil bozk na čelo a on zas
zbožňoval jej dotyky po dlaniach. Ako dôkladne svojimi prstíkmi prechádzala po
jednom prste až stisla celú dlaň. Jej pohľad do očí. Vedel by si to
predstavovať rovnako aj vo sne. No on sen žil. Nemusel vytvárať myšlienky
navyše, i keď vždy tam nejaká fantázia navyše bola.
Vedel,
že keď sa pre niečo oduje, nie celkom oprávnene, poteší kýbeľ zmrzliny alebo
dobrá káva. Vedel, že nikdy to nebude trvať viac, ako pár hodín. Vždy ju to totiž omrzelo. A keď to prehnal on? Stačil kvet, hoc odtrhnutý i
v susedovej záhrade. Tešila sa z maličkostí. On totiž tiež občas hneval. Nikdy však
nečakal veľa. Stačilo mu, že má ju. Smútkom boli dni, keď s ňou byť nemohol a nedokázal v ten deň jej srdce naplno zapĺňať on. Nežiarlil. Vedel,
že sa vždy vráti. Aj keby odišla veľmi ďaleko, šiel by za ňou, a ona za ním. Bola pre neho šťastím. Slnkom, čo dennodenne vychádzalo na oblohu,
a čakalo, kým sa na neho aj on pozrie tým pohľadom neidentifikovateľnej sily.Všetko však zahodil, jedného dňa sa zobudil a nenachádzal zmysel v jej krehkosti. Neuvedomil si však, čo robí. Vstal, vykročil zlou nohou a nasledoval opak seba. Spomenul si na ňu až na ceste, keď bol príliš ďaleko. Spomenul na jej úsmev, slová, pohľady. Na slzy, ktoré ronila pri odchode. Objatie, ktoré ho celú tú dobu zohrievalo. Chcel sa otočiť, no už to nedokázal. Fúkal protivietor, ktorý kričal niečo celkom iné. Nedokázal sa brániť, bol tak bezmocný. Bolelo to, a ju ešte väčšmi.
Po čase sadol do auta a hľadal význam. Keď ona bola vždy tak dobrá! Zastal pred jej utrápenou dušou, no ona si už istá nebola. Nebola si istá ním, stratil čas. Našiel sa inde, ale stálo to obetovať toto všetko? Naozaj to stálo za to? Nenachádzal slová, a tak už len ďakoval. Za dni, momenty s ňou.
Krehkou, čo dokázala
tvoriť nebo.
