Po dlhšej dobe sa opäť vraciam so svojimi príbehmi. Pripravujem pre Vás jeden, ktorý bude mať niekoľko častí. Vlastne, napísal ho sám život a ja som len sprostredkovateľkou... Takže podľa skutočnosti :)
Prajem príjemné čítanie, priatelia.
"Chcela by som to prežiť ešte raz, od začiatku." Spomínala som na prvé chvíle popri tom, ako mi Sofia opatrne zapínala zips na šatách. Po lícach mi stekali slané slzy, no aj tak som bola šťastná, že som mohla prežiť aspoň toľko, aj keď nie mnoho, aspoň to málo.
"Tak ako, pôjdeš s nami večer?" Ozvalo sa v telefóne, len čo som prekročila hranice nášho štátu.
"Ja neviem, som unavená a moc sa mi popravde nechce. Skúsim sa ešte popýtať báb, ako sa rozhodli a dám Ti vedieť." Avšak, len čo som položila, hlavou mi preblesla myšlienka, že sa mi ozaj nechce. Na jednej strane, sú to jeho narodeniny, no na strane druhej je to ďaleko a nočný spoj do dedín by som zrejeme už ani nechytila. Rozpísala som babám na internete správy a čakala. Prvá sa ozvala Beth. Vraj pôjde rada a vezme aj auto, ak to bude potrebné. Že vraj to za tú dedinskú diskotéku stojí! O pár minút na to cinkla správa od Ingrid. Pýtala sa rodičov a na počudovanie súhlasili. Neostávalo mi teda nič iné, len súhlasiť. Dohodli sme sa, že Beth ma okolo desiatej vyzdvihne a cestou sa zastavíme aj po Ingrid.
"Ideme," hlesla som do telefónu Davovi: "Prídeme okolo pol jedenástej a budem Ti volať, kde máme parkovať. Hádam to nájdeme." Dodala som s miernym akcentom podráždenia.
Dave na počudovanie s časom nášho príchodu súhlasil, aj keď oni, ako chalani, sa dohodli už na ôsmu. V podstate asi preto, lebo mal nedávno devätnásť a to bolo treba aj patrične, ešte pred diskotékou, osláviť.
Domov z dovolenky sme dorazili ešte pred zotmením a tak som mala dostatok času sa vybaliť a pripraviť. Pomaly ma chytala aj nálada hodná tancovania. Nie že by som tanec nemala rada, ale po toľkej ceste z Jadranu som sa cítila vyčerpaná. "Avšak, dobrá hudba a priatelia vraj dokážu zázraky, takže bez obáv." Opakovala som si neustále v duchu sama pre seba.
Po výdatnej sprche som sa namaľovala, ale len veľmi jednoducho. Obliekla som čierne tielko a natiahla rifľové kraťasy. Perfektne v nich vynikli moje dlhé nohy a dokonalé opálenie priam od mora. Vlasy som si zopla do chvosta no nakoniec som ich predsa len rozpustila, pretože som zistila že sú ešte stále vlhké. Teplomer ukazoval nejakých dvadsaťjeden stupňov, tak som si okolo pásu previazala károvanú bielu košeľu pre prípad, že by sa väčšmi ochladilo. Do malej kabelky som nahádzala všetky drobnosti a obula červené tenisky.
"Hotovo!" zakričala som po mame a ona za mnou prišla zatvoriť.
"Vezmete po ceste ešte kamaráta." Oboznámil ma v telefóne Dave, len čo som zabuchla dvere.
"Fajn, a koho?" Zaujímalo ma.
"Kayla. Dal som mu číslo, zavolá Ti."
V tej chvíli mi bruchom preleteli motýle a niekoľkokrát zatrepotali krídlami. Srdce sa rozbúchalo, akoby opäť po tých predošlých mesiacoch ožilo. S nemým úžasom som zložila a vzápätí mi zasvietilo na telefóne neznáme číslo: "Kayl," šepla som.
"Áno?" Zodvihla som jemným hlasom.
"Ahoj tu je Kayl. Dave mi dal na Teba číslo, vraj ma máte po ceste vziať." Mal tak rozkošný hlas, hoc aj v telefóne.
"Oh, ahoj. Áno Kayl, zastavíme sa tak o desať minút..." dohodli sme podrobnosti a ja som zrazu sršala neskutočnou energiou a radosťou.
