Koniec roka radosti a zázrakov

     Posledný deň roka - deň sumárov. Ľudia začínajú hodnotiť, rekapitulovať - pomaly ale isto, zachádzajúci rok. Keď to v hlave všetko ako tak utriedia, chystajú si nové predsavzatia i úlohy, ktoré by opäť mohli a predovšetkým mali ďalší rok splniť. Avšak, zastavme sa. Aspoň na chvíľu postojme na mieste a zamyslime sa. Je to skutočne tak, že všetky tie predsavzatia sa aj plnia? Aj keď zo začiatku dostávajú tak hlboký význam, no častokrát nič z toho. Popravde, ja sa na niečo také ani nechystám. Nikdy. Nezvyknem si v mysli písať riadky plné slov, ktoré by som mala na konci roka označiť za "vybavené." Vždy žijem to, čo dni prinesú a z každého jedného sa osobitne teším. Robím to, čo chcem a nesnažím sa energiu venovať premýšľaniu, čo musím lebo som si to tak stanovila. 

     Včera, keď som cestovala vlakom trasu Vrútky - Tatry, sa mi naskytol jeden obraz. Mám pocit, že práve sem celkom pasuje. Poviem vám, že aj keby som sa chcela veľmi veľmi ponáhľať, vždy príde tá pomyselná stopka, čo mi ukáže smer. (Zastavenie sa, aby som si užívala aj tie spontánne okamihy.) - Vlak ostal stáť tesne pred poslednou zastávkou po dobu celých sto minút! Priznám, vo vlaku zavládol mierny chaos. Ľudia pobehovali po uličkách a nazerali do kupé. Spočiatku som si bola vedomá, že budeme čakať len pár minút, no postupne sa napätie stupňovalo. Minúty sa násobili až to nabralo ten sto minútový spád. Keď si však uvedomíte, že všetko má svoj čas a zmysel, strach pominie. Jednoducho treba brať do úvahy aj to, že občas malá zmena plánu je predsa len k dobru.

     Podobne to je aj v tom ponímaní - k roku. Často sú spontánne okamihy vzácnejšie ako to všetko plánované a preto by som zhodnotila svoj rok na výbornú. Stretli ma ponaučenia, sklamania ale naopak aj dobro, čomu sa skutočne teším. A čo by som chcela do ďalšieho roka? Keby som si mala priať niečo do toho Nového, dopriala by som si nájsť správnu cestu na všetky rozhodnutia. Aj keď si už teraz uvedomujem, že nie všetky budú správne, no aspoň tá snaha, považovať ich za také a neskôr sa z tých zlých aj ponaučiť. Priala by som si zdravie a dobrosrdečnosť, ďalej lásku (darovanú i prijímanú) - rodinnú, tú k Bohu, i priateľskú. A ešte niečo! To čaro, ktoré mi nedovolí váhať v rozhodnutiach. Aby som nepokladala nič za samozrejmosť, a vážila si všetko, čo ďalšie dni prinesú.

PS: Keďže nechcem dávať tie otrepané obrázky so šampanským alebo ohňostrojom, pripájam svoju fotku zo včerajších Tatier. 

Všetko dobré! 

Na dosah

    Prázdne slová, ako by to všetko chcela vrátiť späť. Kiežby sa nemusela na neho pozerať cez tie zvláštne okuliare, ktoré jej nedávno sám nasadil. Keby mohla robiť všetko to, čo naozaj cíti. Ach, keď ona sa vždy spoliehala, že ju to vždy bude niekde čakať. Myslela totiž, že to tam niekde bude už naveky. A predsa. Nie. Spravil všetko preto, aby sa k tomu vrátiť už nemohla. Nesmela. Stratil radšej všetky myšlienky behom jedinej cesty. Len preto, aby už nemusel cítiť a vidieť to, čo kedysi tak veľmi miloval a potreboval. Kedysi, keď nevedel bez toho dýchať, zaspávať, či budiť sa. Bez nej.

     Neexistovala nuda, pekné dni boli zaplnené skromnými zážitkami, či výletmi. Tie smutnejšie plné filmov, túlenia sa a popíjania čaju z veľkých šálok. Hej, presne z tých, čo mali rovnaké. S medveďmi po boku, predstavujúcimi ich spoločné začiatky. Spoznávanie a radovanie sa z každej spoločnej chvíle. Ona milovala, keď jej hladil dlhé vlasy, občas vtlačil bozk na čelo a on zas zbožňoval jej dotyky po dlaniach. Ako dôkladne svojimi prstíkmi prechádzala po jednom prste až stisla celú dlaň. Jej pohľad do očí. Vedel by si to predstavovať rovnako aj vo sne. No on sen žil. Nemusel vytvárať myšlienky navyše, i keď vždy tam nejaká fantázia navyše bola.

   Vedel, že keď sa pre niečo oduje, nie celkom oprávnene, poteší kýbeľ zmrzliny alebo dobrá káva. Vedel, že nikdy to nebude trvať viac, ako pár hodín. Vždy ju to totiž omrzelo. A keď to prehnal on? Stačil kvet, hoc odtrhnutý i v susedovej záhrade. Tešila sa z maličkostí. On totiž tiež občas hneval. Nikdy však nečakal veľa. Stačilo mu, že má ju. Smútkom boli dni, keď s ňou byť nemohol a nedokázal v ten deň jej srdce naplno zapĺňať on. Nežiarlil. Vedel, že sa vždy vráti. Aj keby odišla veľmi ďaleko, šiel by za ňou, a ona za ním. Bola pre neho šťastím. Slnkom, čo dennodenne vychádzalo na oblohu, a čakalo, kým sa na neho aj on pozrie tým pohľadom neidentifikovateľnej sily.
    Všetko však zahodil, jedného dňa sa zobudil a nenachádzal zmysel v jej krehkosti. Neuvedomil si však, čo robí. Vstal, vykročil zlou nohou a nasledoval opak seba. Spomenul si na ňu až na ceste, keď bol príliš ďaleko. Spomenul na jej úsmev, slová, pohľady. Na slzy, ktoré ronila pri odchode. Objatie, ktoré ho celú tú dobu zohrievalo. Chcel sa otočiť, no už to nedokázal. Fúkal protivietor, ktorý kričal niečo celkom iné. Nedokázal sa brániť, bol tak bezmocný. Bolelo to, a ju ešte väčšmi.
    Po čase sadol do auta a hľadal význam. Keď ona bola vždy tak dobrá! Zastal pred jej utrápenou dušou, no ona si už istá nebola. Nebola si istá ním, stratil čas. Našiel sa inde, ale stálo to obetovať toto všetko? Naozaj to stálo za to? Nenachádzal slová, a tak už len ďakoval. Za dni, momenty s ňou. 

Krehkou, čo dokázala tvoriť nebo. 

                                                                                                                                   

               

Zabudnutá myšlienka

     Sofia vošla do vlakovej stanice. Skontrolovala si čas na hodinkách. Nakoľko zistila, že ho má dostatok, rozhodla sa pre prisadnutie na lavičku, k staršej pani. Cestovku položila na zem vedľa seba. Ešte raz skontrolovala čas na telefóne a pohodlne sa usadila. Uvelebila sa s nohami zloženými napred seba, vystrela ruky a natiahnuté ich položila k stehnám. Neuvedomila si, že svojimi nohami bude zavadzať ľuďom, ktorí sa budú okolo nej ponáhľať. Trklo jej to až po pár sekundách. Stiahla ich opäť k sebe pod lavičku, ostala však opretá. Prehodila si pesničku v slúchadlách. Nenápadne sledovala okolie. Všetci šli tak do rytmu - okoloidúci. Poniektorí utekali, iní si zas vykračovali z nohy na nohu, zrejme mali dostatok času, ako ona. Podoprela sa o lakte a do dlaní vložila tvár. Istotne vyzerala utrápene, no ona naozaj tak len vyzerala. Vnútri sa to hemžilo niečím celkom iným. Myšlienkami. 

   

     Pohľad uprela na pani, ktorá za sebou ťahala malé dievčatko, asi dcérku. Protestovalo. V ruke stískalo drobnú bábiku. Sofia sa pousmiala. Pamätala si, ako ju mama za mlada často brávala vlakom na nekonečné cesty, ale keď jej sa nikdy tak nechcelo! Dievčatko sa zdráhalo, až pokiaľ jej mamka do rúk nestrčila lízanku. Potom už klusala popri nej, dokonca s úsmevom na tvári. Mladosť, tak dlhá a pritom tak krátka. Ďalej si všimla mladíka, ktorý hľadal niečo v telefóne až sa len napokon usmial a odložil ho do vrecka vo vetrovke. Smiech, jednoduché gesto, ktoré je tak plné nevypovedaných slov. 

     Všetko sa to hmýrilo tmavými kabátmi, občas sa pritrafil niekto v poriadne krikľavej bunde a všetky oči padli na neho. Schyľovalo sa k zime. Presne vtedy Sofia prehodila vlasy zo strany na stranu a opäť venovala pohľad tabuli rozpisu vlakov. Stáli pod ňou muž a žena. Starší, asi okolo šesťdesiatky. Hľadeli na písmenká a čísla na nej, smerom k nebu. Čo bolo však zvláštne? Toto milovala. Pohľad na dvoch, vekom odskúšaných ľudí držiacich sa za ruky. Vyhŕkla jej slza pri tej myšlienke, koľko asi toho spolu prežili a predsa sa prebojovali až sem. Milé. Pani vedľa Sofie sa postavila a zamierila k dverám na trať. Vliekla so sebou tri celkom ťažko vyzerajúce tašky. Priskočil k nej chlap, zastavil ju. Podala mu tašky a on s úsmevom ešte aj otváral dvere. Pomoc starším, veď tak nás to kedysi učili. 

     Sofia sa oprela naspäť o operadlo na lavičke. O chvíľu si prisadlo mladé dievča. Nenápadne sledovala jej ruky, vedela, že by nemala, ale len jedným očkom. Kreslila akési obrazce do telefónu. Ornamenty, kvety. Nakoniec napísala na spodok chlapčenské meno, vložila k nemu drobné srdce, odoslala. Láska, dennodenne žijúca v našich srdciach. 

     Spozornela, na tabuli totiž naskočil jej odchod. Meškanie bolo odstránené, pridaná bola koľaj. Zodvihla tašku a zamierila k nástupišťu. Na peróne, neďaleko nej, zastal chlapec. Asi v jej veku. Vytiahol foťák a odfotil prichádzajúci vlak. Spomienky, chvíle, čo sa už opakovať nebudú. Zamyslela sa. Pohľadom prebehla po mätúcich sa ľuďoch. Niektorí vystupovali, iní sa lúčili, ďalší utekali na hrude svojich polovičiek. A všetci boli tak šťastní. To bola tá myšlienka. Celé sa to nieslo i keď rýchlo, v tichosti. 

Kamaráti so zátvorkou

   Jedného dňa som dostala do rúk karty so svojim osudom. Nehovorím, že by bolo zlé žiť "dovtedajší" život, no predsa. Boli to karty priateľstiev s čiernym písmom na jasne bielom lístku: "trieď!" Zamyslene som začala škrtať mená. Jedno za druhým. Zoznamy sa rýchlo zužovali, vyberala som totiž pravdu a skutočné nitky kamarátstiev. Všetko som dôkladne prešla s pohľadom upriameným na charakter. Netrvalo to príliš dlho. Stačil jeden večer.  Ostala som unavená dúmajúc nad počtom, ktorý mi ostal. Vydýchla som a opäť sa nadýchla - mala som chuť začať odznova. Nie hneď, no aj tak.

  Dni sa zmenili a moju nenávisť z posledných, nových, vystriedala radosť. Nieže by som si sťažovala, ale prežívala som ich celkom v prázdnote - sem tam ich obšťastnila nejaká zvláštnosť, no nič na extra pochvalu. Všetko sa pomenilo. Jedna správa, pohľad... Áno, spočiatku som našla útechu v pár vymenených správach, pri ktorých som si naozaj nemyslela, že budú deň čo deň pokračovať. Myslela som, že to bude ako obyčajne - pár dní si napíšeme "ako sa máme" a tým to skončí. No nie. Tu to bolo celkom inak. Otázka "ako sa máš" ani nepadla. Skrátka, nestalo sa tak. Naše rozhovory sa stávali čím ďalej, tým väčšmi dôvernejšími a pútavejšími. Našli sme spoločnú reč. Ty? Našiel si spôsob, ako začať. Keď som Ťa videla prvýkrát, po rokoch, jemne sa mi chvelo telo a to si ma ani nespozoroval. Akoby nejaký impulz čo šeptal: "áno Nikola, tvoja krvná skupina." Či vyrušenie zo sveta? Neviem. Všetko bolo také iné. Ako nikdy. Opätovne som sa snažila prehrávať si Tvoj hlas - bol tak príjemný, jedinečný. Hľadala som význam všetkých tých myšlienok, čo mi lietali mysľou. Čo všetko znamenali Tvoje vyslovené slová? Prečo? Prečo práve teraz a my dvaja ako kamaráti? Bolo to fajn. Začala som počítať dni, hromadiť fotky, spisovať naše spoločné zážitky. Naše prvé stretnutie? Ako nikdy pred tým. Žiaden z tých mnohých ma neukecal na turistiku. Tebe sa to podarilo. Vydala som sa s Tebou na výstup. 

   Naozaj sme ani jeden netušili, do čoho ideme. Mne však už maličkosti dokázali priblížiť s kým sa stretám, aký naozaj si. Utkvelo mi v hlave, ako si mi neustále opakoval, že si mám dávať na seba pozor. (Hlavne opatrne!) Bolo úžasné len tak s Tebou sedieť na vrchole a počúvať príbehy. Tie chvíle dôvery. Bolo skvelé sa s Tebou smiať a nachádzať nové možnosti ako napríklad ďalší náš výstup na malý "Everest" - označený tak len pre mňa. Snažila som sa čo to dalo. Vďaka Tvojej motivačnej nálade som to zvládala! Veď už keď si ma doviedol pod "kopec" mi v momente bolo jasné, že chcem ísť ešte vyššie a hneď! A na vrchole? Cítila som, že si dokázal, možno pre Teba takým málom, tak mnoho. Maličkosťou si ma dokázal obdariť blaženosťou. Sám si spozoroval, aká som šťastná, že môžem vidieť tú krásu dookola. Utvrdila som sa v ďalšej hodnote. 

   Horor u Teba?  Naozaj som v hlave neustále hľadala spôsob ako začať. Ako sa Ťa aspoň "nechtiac" dotknúť. Nebola som si však, rovnako ako Ty istá, či by si to tak chcel aj Ty. Vraj ma nevieš prečítať? Nevadí! Aj tak som rada s Tebou prežila o jeden pekný večer naviac a vážila si to "málo" čo tvorilo celok.

   Deň štvrtý som sa tak veľmi snažila vyhýbať priamym pohľadom - začínala som sa topiť v Tvojich tmavých očiach, až som im neušla. Popri tom som si všímala sánku, ktorá mala hranatý tvar a tvorila na tvári podstatu mojich pohľadov. Najkrajšia chvíľa rozlúčky, pred začiatkom študentského života, bola naša. Odkráčala som domov s úsmevom na tvári, mali sme už totiž svoje prvé tajomstvo. Stále som mala pocit, aké je všetko fajn. Konečne som našla dušu podobnú mojej a vymenila si s ňou číslo. Dušu, poznačenú zlom, no i tak hľadajúcu dobro. 

   Opäť som mohla tvoriť plány s Tebou. Mohla som znova hľadieť na oblohu a skúmať jej hviezdy. Proste som zrazu držala za ruku človeka, ktorým som si za tak krátku dobu bola istá. Prežívala som dobrodružstvo. Vážila si naozaj všetko. Pamätáš? Obaja sme chceli, aby to bolo inak. Inak ako to bolo vždy, doposiaľ. Cítila som sa byť sama sebou. Nemusela som riešiť opätky, lodičky, úžasné vlasy. Stačili tenisky, tričko a džínsy. Cítila som ako ma jednoduché myšlienky dostávali k tým hlbokým. Akoby som konečne potiahla za správny začiatok nitky priateľstva. To čarovné ticho, ktoré tento raz vládlo. Dobro, ktoré dokázalo aj mlčaním dodávať silu. Vedela som, že ani jeden sme to nemali doposiaľ úžasné, no želala som si, aby to naše priateľstvo také už bolo. Obaja sme predsa nechceli nič pokaziť, len dokázať spolu svetu, že sa to dá - nebyť zlým, v tomto zlom svete. 

   Chcela som Ti deň čo deň robiť radosť a aj v tých nie celkom top dňoch Ťa rozveseliť. Tak veľmi som si priala, aby sa naše dobré duše mali radi a vytvárali medzi sebou skutočné puto. Verila som, že ešte toho naozaj mnoho prežijeme. Verila som, že naplánujeme tú najlepšiu cestu s plnou knihou priateľstva, ktorú som začala písať a plniť našimi fotkami, kresbami, príbehmi. Viem, že je ťažké dôverovať, no ja som sľúbila, že nesklamem. Sľúbila som, že nie som taká ako tie ostatné. Áno, je to síce otrepané, ale ja už nedokážem len donekonečna plátať rany. Potrebovala som sa rán zbaviť a nahradiť ich tým časom. Neviem, možnože je akousi "chorobou" našej generácie vyhadzovať všetko staré, nepotrebné, avšak ja som Ti chcela darovať svoj čas, ktorý mám. Ten je predsa to najvzácnejšie, čo môžme niekomu venovať. Priala som si vedieť o Tebe mnoho, čo máš rád, spoznať sa. 

   Bolo to desať dní priateľstva so slovom ďakujem.Tvorila som knihu priateľstva, no ostalo v nej ešte mnoho prázdnych strán. "Hm, tak už vieš? V ten deň vytiahla kartu priateľstva s Tebou!" Nevedela som, čo bude ďalej, no verila som. Pomaly sa však chvíle začali vytrácať. Spočiatku to vyzeralo na trápenie, no neskôr som pochopila, že si si snáď vybral inú, lepšiu cestu. I keď som spočiatku pre Teba bola dievčaťom, ktoré je múdre, rozumné, pekné -  to si si vraj vždy prial, odbočil si z cesty. 

   Niekde ku koncu by mala prísť vďaka. Ja by som chcela radšej vrátiť deň, keď som nakreslila obrys Tvojej postavy a odoslala Ti ju. Bol pri nej otáznik, na ktorý si sa nikdy neopýtal. Milovala som ten začiatok s plytkým textom,  chápeš? No čas pokročil. Ďakujem Ti preto, za chvíle. Za zážitky, slová, myšlienky. Za to, že si ma málinko prinaučil inému chápaniu sveta, ľudí okolo seba. Za hudbu, ktorú som si zo zvedavosti večer púšťala do uší, lebo ma zajímalo, čo všetko ešte máš rád. Za letmé inštrukcie počas tmavej noci, keď smelietali po meste na kolesách skejtu. Za všetko, čo bolo s Tebou po prvý raz. Za žáner filmu, ktorý si vybral, za chvíle prežité s Tebou v tíme, za útočište ktoré som mohla s Tebou prežiť na zástavke, i keď mi bolo v hlave ozaj na nič, za objatia, pohľady, výstupy a bolo by toho mnoho mnoho.

   Postupne sa slová začali vytrácať, padla slza. Mrzí ma to. Strácam Ťa, chcem aby si vedel, že Ťa mám rada. Cením si, že si mi ukázal časť Tvojho života. Že si si vybral práve mňa, ako tú ženskú, čo bude robiť Tvoj svet na malú chvíľu krajším, aj keď bude len kamarátkou s menom v zátvorke. 

"Nechcem to hrotiť. Nechcem, aby sme niečo Ty alebo ja pokazili."

Minulá noc

   Poniektorí ľudia naokolo naberali ďalší dych pre sobotnú párty, zatiaľ čo iní ho už celkom strácali. My sme však zapínali zipsy na bundách, nahadzovali mikiny, zaťahovali šnúrky na Vansoch a brali do rúk dosky. S úsmevom sme sa vrhli do temnej noci. Nechávali za sebou svetlá a pridávali na rýchlosti.

   Hrnuli sme sa tmavými ulicami, hľadali tie najlepšie trasy pre naše kolesá, aby sme aspoň málo šetrili ložiská. Sem tam zlý chodník. Vlasy viali vo vetrom šľahajúcom chladnom vánku. Postupne opadol chlad a bundu som jemne odopla.

   Jesennú nudnú noc vystriedal opäť nevšedný zážitok. Blázni vezúci sa po cestách hlavných ťahov ovládli mesto zloby. V klube hlásali, že bude vraj dobrá párty. Vraj. Opovrhnutím by som to nenazvala, len sme zaberali nohami pre niečo dobrodružnejšie. Dnes.

   Prebehli sme celé mesto až sme zakotvili v útulnej kaviarni. On sa zohrial teplým nápojom, no v nás ešte stále pulzovala teplota hodná leta. Oddych na pohodlných kreslách nezaškodil. Tmavá noc sa pred očami nás menila na chladnejšie ráno. Hmla sa držala len pri členkoch. Rozrážali sme ju na skejtoch a longu ďalej. Ešte pár fotiek zaplnilo náš telefón spotmi o nočnej jazde. Vánok opäť nabral na intenzite a naťahoval kapucňu na hlavu. Horúce kolesá sa točili a naberali ďalší dych. Pozreli sme na nebo. Samé hviezdy. Len my a jagajúce sa žiary nad hlavami.

 

   Brnilo mi v nohách, no vedela som, že zas mám o zážitok viac s tými, na ktorých mi záleží. O chvíľu som už zaspávala s pocitom, že z toľkého rozrušenia nezaspím. A predsa.

Kamarát.

 

   Sú dni, kedy bezmyšlienkovite behám zo strany na stranu vo svojej izbe alebo dokonca blúdim po izbách bytu. Ostalo prázdno. Nieto nájsť slova pre hnev, ktorý spôsobilo dlhoročné priateľstvo. Zrazu sa v malom okamihu zjavilo slnko, predierajúce lúče pomedzi okenné žalúzie. Prechádzalo ostro cez záves až vniklo medzi štyri steny. Presvietilo miestnosť. Vzalo sa tu tak nečakane, nepatrne. Rozozvučali sa struny a kvet vnútra začína dvíhať skormútenú hlavu priamo k nebesám. Jasá. Znova prichádza život. Iný, no čiastočne napĺňa jej vnútro radosťou. Chémia priateľstva zapracovala, zabúda na minulosť, pretože dôležité je to tajomno, ktoré začína byť postupne objavované. Nevädno, prečo je práve tu posilnená dôvera, no s ňou prichádza aj neustála podpora či vyčarenie úsmevu. Vďačnosť. Všetko to lemujú hviezdy, ktoré sú povznesené na sny, strážiace tmavú noc. Na mnohom záleží. Podobné záujmy, radosti, názory... Prichádza odovzdané nespočetné množstvo slov až nastane priamy pohľad, do očí. 

Chlapec z fotografie

     Colette vybehla von z parketu plného zvŕtajúcich sa mladých tiel. Rýchlym krokom cupitala smerom k mestu. V hlave jej výrilo mnoho myšlienok. Bola smutná. O chvíľu počula kroky, uvedomila si, že to bude on, no neobzerala sa. Cítila sa tak rozrušená. Pridala do kroku a namierila si to na námestie. Bola ako bez duše a v tichu si všetko vyčítala.

"Colette!" zakričal za ňou, no ona ešte väčšmi pridala do kroku. V tom si spomenula na jej krásne, nedávno prežité, narodeniny. Prišiel v košeli a saku s červenou, silne voňavou, ružou. Zastala. Obrátila sa tvárou k nemu a sledovala jeho kroky. Cítila sa tak slabá. Spustila ramená, podišiel k nej a objal ju. Chytil ju okolo pliec, zatiaľ čo sa ona k nemu nahla.

"Poď, sadneme si." Dodal a ukázal na lavičku neďaleko fontány. Colette však ostala stáť so sklonenou hlavou k prsiam a dôverne ho hladila po rukách.

"Sadni si Colette," prosil, keď jej zbadal v očiach malé kamienky. Akoby na rozkaz, v jemných žltých letných šatoch s veľkou sukňou, teda vkĺzla tesne vedľa neho. Vystrela pred seba dlhé nohy a obzerala si neposlušné biele tenisky. I keď sa k šatám vôbec nehodili, bolo jej v nich dobre, no najmä sa v nich perfektne tancovalo! 

     "Neplač prosím." Dodal, keď videl ako sa jej slzy gúľajú po lícach. 

Jemne zdvihla hlavu: "Prečo som Ťa nemohla stretnúť skôr?" Vyhŕklo z nej pri pohľade do jeho očí. Následne privrela oči a ovinula sa mu okolo pása: "Chápeš? Je neskoro!" Šepla. Sama týmto slovám veriť nechcela, no bolo tomu tak. Vyčítala si aká bola, čo všetko zvažovala, až kým nebolo neskoro...Celá sa chvela. Pocítila ako sa zachvel aj on. Pobozkali sa. Venovali si prvé skutočné dotyky a bozky. Škrabkala ho po predlaktí.

     Na holé plecia jej klepkali kvapky dažďa. Jemný, letný dáždik sa jej vpíjal do vlasov, no oni sa to snažili ignorovať. Vstali, podal jej ruku a čakal, kým mu vloží do nej tú svoju. Pomaly kráčali k centru tanca. Sem tam sa cestou na seba pozreli a usmiali sa. Šli však celkom potichu. 

     Vošli do vnútra, ukázali pásky na zápästiach a predrali sa na parket. Spoločne si zatancovali na nespočetné množstvo piesní, pretancovali noc.

-> Bol to chlapec z fotografie. Chlapec, ktorý bol jej snom a ona ho po čase predsa len spoznala. Zaľúbili sa. Netrvalo to však dlho, rýchlo sa stali odcudzenými. Už neboli pre seba výnimočným/výnimočnou...stali sa akýmisi obyčajnými.

Priateľskí súrodenci

     Ľahla som si na matrac v pravo. Dôkladne som sa zabalila do spacáka, pretože som nenávidela tieto chatové spánky bez pocitu čistoty, a hodila sa ako tuleň k zemi. Mierne som si udrela hlavu, ale pod vplyvom temnej noci som sa len začala koktavo rehotať. Niečo na to zamumlal a medzi tým sa akosi vtesnal do stredu, medzi nás. Medzi mňa a ju. Ostatné baby v chatke už spali a tak sme sa len v tichosti po tme zhovárali. Bol síce unavený, preto dnes večer zablúdil k nám do ženskej chatky, ale odrazu tak nevyzeral. Šeptali sme si príbehy a v úplnej tichosti sa chichúňali. Občas slová musel zopakovať aj viackrát, pretože ležal na o čosi vyššom matraci, tak príliš tiché slová ku mne a nej až tak dobre nedochádzali. Po príbehoch plných smiechu, ale aj strachu nastalo ticho. Ona už zaspala. Podľa mňa si myslel, že už tuho spím aj ja, no nebolo tomu tak. V tichúčku som ležala a nevydávala ani hláska. Jeho pravá ruka jemne skĺzla o matrac nižšie k môjmu telu. Cítila som dotyk na spacáku. Opatrne som sa prevrátila na ľavý bok a vytiahla ruku zo spacáka. Preplietla som si spolu s ním prsty, no nemukli sme. Dychtivo som lapala po dychu. Stisol mi ruku a opäť ju uvoľnil, tak to opakoval raz on a raz ja - na striedačku. Palcom mi hladil dlaň. Po chvíli sa mi rozkotúľali po tvári slzy. Neustále som si však v hlave opakovala, že nesmiem fňukať. Nechala som ich preto len jemne stekať po lícach rovno do vankúša. Začal mi intenzívnejšie hladiť dlaň, no ja som nesmela dať na javo smútok. Hlavou sa mi preháňalo všetko po dobu násť rokov. Ako nadovšetko si ho vážim a čo pre mňa znamená. Všetko! On bol pre mňa začiatkom aj koncom. 

     Cítila som sa trochu vinne za to, že ležím v túto noc vedľa chlapa, ktorý ma dokonca hladí po zátylkoch ruky, pretože som mala priateľa. Na druhej strane som sa však utápala v myšlienke, že nie som až tak šťastná. Akoby som tušila, že strácam svojho mnohoročného kamaráta. Bála som sa. Tuhšie som mu zovrela dlaň a začala som si preháňať v hlave naše spoločné spomienky. Ako to vraj začalo v jednom paneláku 

"o poschodie nižšie." Vlastne, ako sme občas spomínali na úsmevné chvíle, keď sme boli ešte pod srdcami našich mám. Ako, ony, spolu cestovali výťahom, zatiaľ čo sme sa my možno dotýkali cez kabáty jeden druhého. Ďalej naše detské časy, prvé písanie v škole, či nepodarené rátanie primitívnych príkladov na tabuli. Ako sme spočiatku zakaždým zlyhávali. Prvé kupačské spomienky, ako som skončila pod kýbľom vody a zazerala naňho azda tým mojim hlúpym pohľadom. V duchu som sa usmievala, keď som si spomenula, ako sme spolu opäť skončili v jednej triede na gympli. Ako sme sa spočiatku denne rehotali na jeho hrubom chlapskom hlase počas čítania literatúry. Postupne sme však vyrástli a riešili výzor, plesknutie po ženskom zadku či lásky. Každý akoby hľadal svoju cestu, no nie vždy bola úspešná. Vlastne, len veľmi zriedka takou bola. Časom sme prekonali večer plný tanca, po ktorom dostal za úlohu, od môjho otca, aby ma strážil v tmavých nočných mestských uliciach. Ranné prebúdzanie sa v jednej izbe, ale aj to, ako som hľadela na jeho chrbát a predstavovala si, keby to tak bolo častejšie, avšak cez to ako mama spočiatku ani nechápala koho som to privliekla. Až keď nás oboch zbadala vo dverách kuchyne pochopila, s láskou nám pripravila raňajky a kávu. Boli sme pre seba zlatom, sestrou či bratom. Dokázali sme vytočiť číslo toho druhého a plakať do telefónu. Jemu však nebolo potrebné povedať: "príď, potrebujem ťa," on to proste vycítil a aj v zrelej noci ma došiel objať na povzbudenie lásky.

     Precitla som, a opäť som si začala uvedomovať, že nariekam. Stisla som mu ruku, no stisk mi už neopätoval. Zaspal. V mojej blízkosti. Zaborila som tvár väčšmi do vankúša a vnímala jeho dych. Bol tak pravidelný. Privrela som oči a nechala sa unášať dýchaním, čo uspávalo. Pomaly som si začala uvedomovať, ako veľmi sa máme radi. Čo všetko dokážeme pre seba robiť a ako si dokážeme nadať za životné stretnutia tých nesprávnych ľudí. Aké je to všetko cenné, aj keď mi povie, že som tučná. Začala som prudko dýchať. 

     Spokojnosť však vystriedala bolesť. Denné tlčenie srdca len pre neho. Ukrývanie myšlienok. Bolo však neskoro, kedysi som ho opustila. Bolo neskoro na všetko. Existoval už len pohľad ponad stôl. Žiadne objatie či rady, o ktoré by som dnes ešte väčšmi stála... Ako sa v jednom výroku hovorí; "Ak niekomu zlomíš srdce a rozpráva sa s Tebou naďalej s tým úžasom ako pred tým, ver mi, naozaj Ťa miluje." Ak skutočne to tvrdenie platí, tak to znamená, že ma mal naozaj rád. Dnes už viem, že snáď najradšej, ako doposiaľ ktorýkoľvek iný, a ja som hľadala stále navôkol, aj keď som to najlepšie mala hneď vedľa seba. Chýba.