Sofia vošla do vlakovej stanice. Skontrolovala si čas na hodinkách. Nakoľko zistila, že ho má dostatok, rozhodla sa pre prisadnutie na lavičku, k staršej pani. Cestovku položila na zem vedľa seba. Ešte raz skontrolovala čas na telefóne a pohodlne sa usadila. Uvelebila sa s nohami zloženými napred seba, vystrela ruky a natiahnuté ich položila k stehnám. Neuvedomila si, že svojimi nohami bude zavadzať ľuďom, ktorí sa budú okolo nej ponáhľať. Trklo jej to až po pár sekundách. Stiahla ich opäť k sebe pod lavičku, ostala však opretá. Prehodila si pesničku v slúchadlách. Nenápadne sledovala okolie. Všetci šli tak do rytmu - okoloidúci. Poniektorí utekali, iní si zas vykračovali z nohy na nohu, zrejme mali dostatok času, ako ona. Podoprela sa o lakte a do dlaní vložila tvár. Istotne vyzerala utrápene, no ona naozaj tak len vyzerala. Vnútri sa to hemžilo niečím celkom iným. Myšlienkami.
Pohľad uprela na pani, ktorá za sebou ťahala malé dievčatko, asi dcérku. Protestovalo. V ruke stískalo drobnú bábiku. Sofia sa pousmiala. Pamätala si, ako ju mama za mlada často brávala vlakom na nekonečné cesty, ale keď jej sa nikdy tak nechcelo! Dievčatko sa zdráhalo, až pokiaľ jej mamka do rúk nestrčila lízanku. Potom už klusala popri nej, dokonca s úsmevom na tvári. Mladosť, tak dlhá a pritom tak krátka. Ďalej si všimla mladíka, ktorý hľadal niečo v telefóne až sa len napokon usmial a odložil ho do vrecka vo vetrovke. Smiech, jednoduché gesto, ktoré je tak plné nevypovedaných slov.
Všetko sa to hmýrilo tmavými kabátmi, občas sa pritrafil niekto v poriadne krikľavej bunde a všetky oči padli na neho. Schyľovalo sa k zime. Presne vtedy Sofia prehodila vlasy zo strany na stranu a opäť venovala pohľad tabuli rozpisu vlakov. Stáli pod ňou muž a žena. Starší, asi okolo šesťdesiatky. Hľadeli na písmenká a čísla na nej, smerom k nebu. Čo bolo však zvláštne? Toto milovala. Pohľad na dvoch, vekom odskúšaných ľudí držiacich sa za ruky. Vyhŕkla jej slza pri tej myšlienke, koľko asi toho spolu prežili a predsa sa prebojovali až sem. Milé. Pani vedľa Sofie sa postavila a zamierila k dverám na trať. Vliekla so sebou tri celkom ťažko vyzerajúce tašky. Priskočil k nej chlap, zastavil ju. Podala mu tašky a on s úsmevom ešte aj otváral dvere. Pomoc starším, veď tak nás to kedysi učili.
Sofia sa oprela naspäť o operadlo na lavičke. O chvíľu si prisadlo mladé dievča. Nenápadne sledovala jej ruky, vedela, že by nemala, ale len jedným očkom. Kreslila akési obrazce do telefónu. Ornamenty, kvety. Nakoniec napísala na spodok chlapčenské meno, vložila k nemu drobné srdce, odoslala. Láska, dennodenne žijúca v našich srdciach.
Spozornela, na tabuli totiž naskočil jej odchod. Meškanie bolo odstránené, pridaná bola koľaj. Zodvihla tašku a zamierila k nástupišťu. Na peróne, neďaleko nej, zastal chlapec. Asi v jej veku. Vytiahol foťák a odfotil prichádzajúci vlak. Spomienky, chvíle, čo sa už opakovať nebudú. Zamyslela sa. Pohľadom prebehla po mätúcich sa ľuďoch. Niektorí vystupovali, iní sa lúčili, ďalší utekali na hrude svojich polovičiek. A všetci boli tak šťastní. To bola tá myšlienka. Celé sa to nieslo i keď rýchlo, v tichosti.
Lahodné slová tieto sú
OdpovedaťOdstrániť