Pozeranie z okna vlaku. Myšlienky. Otázky. Slza. Zlosť. Prečo. Zahadzovanie myšlienok, ktoré aj tak ani nemajú význam. Opätovné vracanie sa. Bez pochopenia. Všetko bez odpovede. Niekto si ju vážil. Každý jeden pohľad. Správu. Tento nie. Posunulo ju to. Vzalo to však čas, Koľko ich bolo? Koľko okrem nej. Za ten čas. Vlastne, v tom čase. Načo cesta nikam. Úsmev, ktorý mohol vtedy patriť niekomu inému. Zrada.
Odvšadiaľ sa na ňu tlačili slová. Otázky. Neustále, pri pomyslení na to všetko, sa snažila tieto myšlienky zahodiť. No ony prišili, zas. Vracali sa. Asi ešte predsa neprešiel ten čas vysporiadania. Aj keď bola šťastná, vracala sa k nim, keď bývala sama. Pozastavovala sa nad tým, ako mohol. Ako všetko mohol niekto tak zahrať s tvárou herca, a zahrať sa tak aj s ňou. Dušou, čo by blížiť nechcela. A čo bolo pri tomto pomyslení horšie? Že on to dobre vedel, aká je. Zneužil to. Bolesť, ktorú preciťovala si uvedomovala. Skrz neho možno stratila niečo iné. No aj tak, aspoň našla samú seba. Naučila sa lepšie si rozumieť. Hanba. On sa neštítil ani dnes do jej očí usmiať a pokojne v nich zostať. Ona ním už nie pekne pohŕdala, ale čo. Má, čo si zaslúžil. A viac už nechce, aby patril čo i len do jednej myšlienky v budúcnosti.
Dookola počúvala tie slová. Dá sa v nich počuť, keďže chvíľu tvorila jeho dni. No, ako postupne zisťuje, tak len v jej živote. V jeho sama nebola. Neustále nechápe, načo hľadal vôbec význam v spoločnom výlete, ktorý bol tiež len zbytkom v čase. Všetko to je na pomyslenie s kyslým ksichtom, ako keď niekto jedáva citrón s pomyslením na to, že pomocou neho schudne. Nemožné. Hej, také nemysliteľné je aj to, že sa dokáže ešte na neho pozrieť a utrúsiť peknú vetu na jeho adresu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára